Článok prebratý zo serveru www.vivarista.sk


Drahokam našich Karpát: Pieniny

Článok zo sekcie Reportáže

obrázok Deň pred výstupom.
Peťo: „...Števi, mal by si zvážiť výstup na Trzy Korony. Viem, že máš veľké bolesti...Neskúsiš niečo ľahšieho, než čo nás čaká? ...možno Červený Kláštor alebo ….plte?“....
Ja: „Vyzerá to šialene, ale dám to! Kedy sa sem najbližšie dostanem? Možno už nikdy. ... ale ja to dám a zdolám tie Tri Koruny, nech sa deje čokoľvek. Zajtra ideme!“.

Pri samotnom výstupe.
Ja: „Ty vole!... To čo si si vybral?...Toto nedáš...veď ledva lapáš po dychu, pot sa z teba valí ako v rozpálenej saune, tieto schody snáď ani konca nemajú a idú priamo do neba. Nie si normálny!! Berieš si vodu a pritom by si potreboval uterák, ktorý by sa dal od potu žmýkať!!...

Po pár výškových metroch.
„...Fakt mi preskočilo...ledva idem z nohy na nohu, schody nemajú konca kraja...Peťo je dávno predo mnou, ešteže mobil má signál...kdesi na lavičke na mňa už hodinu čaká...každý ma predbehol, alebo to rovno zabalil...ale ja idem ako taký blbec kamsi na kopčisko...na foťák vo vaku ani nemyslieť, nemám síl ho vytiahnuť a fotiť tú krásu vôkol, ktorú pre slaný pot v očiach takmer ani nevidím...“.

Na druhý deň po výstupe.
„...Dal som to! Bola to brnkačka...Svalovica ako hrom, ale pohoda...Takéto výstupy dám na počkanie...“

O ani nie mesiac, keď ma zdravie zradilo definitívne.
„...Dočerta, ako je možné, že som pri výstupe necítil tieto šialené bolesti?!?...Veď už vtedy som musel mať do nervov vrastené chrupavky, alebo nie...?!“.

...každodenný rytmus kolobehu života, ktorý človek už akosi prestal vnímať. Pokladá ho za samozrejmý, nezaujímavý, bežný a ako taký nestojí za venovanie pozornosti.
...a vy zrazu mlčky stojíte pred monumentálnym, úchvatným, čarokrásnym, tajomným divadlom, ktoré sa odohráva každučký večer. Žeravé Slnce práve zapadá za majestátne veľhory – Vysoké Tatry a vďaka posledným lúčom obkresľuje ako abstraktný maliar vysoké tatranské končiare. Kladiete si neustále otázku, ako je možné, že vám toto divadlo, tento pohľad doteraz unikal... Tatry sa vnárajú do noci, ktorá doľahne aj na prírodu, mestá, dedinky, ľudí... Čarokrásne predstavenie sa ale nekončí. Naše kroky nás vedú ešte ďalej. Spoznávame tajomnú prírodu Zamaguria, Goralov, ktorých život sa sústredil na blízke spolužitie s Matkou prírodou v najužšom zmysle slova. Do špiku kostí človečiny...


Západ Slnka nad tatranskými končiarmi

Auto sa štverá po nekončiacich kopcoch, vrchoch, ktoré na juhu krajiny temer nie sú a rúti sa šialenou rýchlosťou do hlboko zarezaných malebných dolín. Čaká nás ešte niekoľko hodín dlhá cesta do cieľa a noc prichádza akosi prirýchlo. Hľadáme miesto vhodné na rozloženie stanu, ak by sme tento večer už nestihli náš cieľ. Prichádzame síce do cieľa, ale tma je taká, že by sa dala krájať. Kemping pri brehu Dunajca nevidíme. Je ukrytý v tme. Až na druhý deň zisťujeme, že sme od neho veru ďaleko neboli. Základný tábor rozbíjame temer po slepiačky v inom kempingu. Vieme, že tam kdesi, nad nami, za riekou, ktorej malebný zvuk dolieha k nám, sa ukrývajú Tri Koruny.

Je skoro ráno. Chuchvalce augustovej hmly sa váľajú nad nízkou hladinou Dunajca i lúkach nad nami. Po ich rozplynutí hmlu nahradia ovečky pasúce sa na zelených lúkach. Ich zvonce k nám nástojčivo doliehajú. Lúče Slnca sa pomaličky pohrávajú s rannou rosou zelených lúk. Gýčovité? Nie. Je to súčasť našej vlastnej histórie. A tú cítiť na každom kroku. Akoby sa zabudla prevteliť do budúcnosti.

Skutočná perla v Európe, symbol nielen Zamaguria - Pieniny

Na území Pienin bol 17.8.1932 vyhlásený prvý Medzinárodný prírodný park v Európe a tvorili ho Pieniński Park Narodowy a Slovenská prírodná rezervácia v Pieninách.
Pieninský národný park (PIENAP) bol zriadený Nariadením Predsedníctva Slovenskej národnej rady dňa 16.1.1967 na rozlohe 2125 ha. Nachádza sa na území dvoch štátov, Slovenska a Poľska. Patria do okresov Kežmarok a Stará Ľubovňa a v Poľsku do okresu Nový Targ. Zložité geologické podložie a rôzna odolnosť voči zvetrávaniu vytvorili základ pre pestrý a esteticky príťažlivý reliéf celého územia. Oblasť Pienin modelovala predovšetkým rieka Dunajec, ktorá si v kaňonovitej úžine predrala cestu pomedzi odolné vápencové bralá.



Územie Pienin sa člení na tri časti:
Spišské Pieniny sa nachádzajú v západnej časti Pienin a rozprestierajú sa medzi riekou Bialka a Niedžicou. Ich súčasťou je hradné bralo Niedžica. Na slovenskú stranu neprechádzajú.
Centrálne Pieniny sa nachádzajú po obidvoch stranách rieky Dunajec od hradného brala Čorštýn až po mesto Ščavnica. Centrálne Pieniny zahŕňajú aj najznámejšie turistické ciele tejto oblasti:
Masív Troch korún rozdelila rieka Dunajec prielomovou dolinou na dve časti. Z ľavej - poľskej strany ich súčasťou sú známe Tri koruny (982 m n. m.), nachádza sa tu kruhová rozhľadňa s neopakovateľným výhľadom na celé územie. Na pravej - slovenskej strane ich tvorí hrebeň Kláštornej hory, Holice a Plašnejs Haligovskými skalami.
Pieninky sú považované za najmalebnejšiu časť centrálnych Pienin. Rozprestierajú sa medzi údolím Pieninského potoka po prielom Lesnického potoka. Najznámejším skalným bralom je Sokolica, ale najvyššou kótou je Čertežik(774 m n.m.).
Malé Pieniny tvorí široký rozložitý hrebeň štátnej hranice nad obcou Lesnica ktorý sa tiahne na západe od Prielomu Lesnického potoka a rieky Dunajec, až po sedlo Rozdiel nad obcou Litmanová na východe. Ich súčasťou je najvyšší vrchol Pienin Vysoké skalky (1050 m. n. m.).



Prielom Dunajca je jednou z najstarších prírodných rezervácií na slovenskej strane Karpát. Prielom vytvorený Dunajcom sa nachádza v podloží bradlového pásma v nadmorskej výške 982 mn. m. v Pieninskom národnom parku.
PR Prielom Dunajca sa pýši zachovanými pôvodnými lesnými spoločenstvami, v ktorých dominujú jedle, buky i smreky. Juh prielomu zdobia  lipy, jasene i javory. Najvzácnejšou drevinou je tis obyčajný.
Rozmanitosťou neoplýva len rastlinstvo, ale aj živočíšstvo. Významný je výskyt piskora vrchovského, skaliara pestrého a murárika červenokrídleho. Oblasť je tiež príbytkom bociana čierneho, orla krikľavého, výra skalného, ďubníka trojprstého, orešnice perlavej, vydry riečnej a mnohých iných jedinečných živočíchov.

Cesta nikdy nekončí

Padlo rozhodnutie. Naše kroky nás vedú ku Trom Korunám. Za sebou nechávame Červený Kláštor, ktorý je teraz Národnou kultúrnou pamiatkou. Jeho červenú strechu vidno z výšin Troch Korún. A tam je náš cieľ. Po raňajkách okamžite vyrážame na most Pieninskú lávku nad Dunajcom, ktorý nás dostane na poľskú stranu. Tu je oveľa výraznejšie badať, že cezhraničná turistika hrá prím a drží celý región aj po ekonomickej stránke. Zanechávame za sebou Stromowce Niźne, dedinku, ktorú tvorí pár uličiek tesne kopírujúcich poľskú hranicu. Samozrejme, že žiadny colník tu už dávno nie je, ale i tak ten, čo zažil skutočné hranice má divný pocit. Netasíme síce pasy (aj tak ich pri sebe nemáme), ale statočne kráčame poľskou prírodou. Mám pocit, že Poliaci sa na prírodu pozerajú tak trošku inak – lepšie a chránia si ju oveľa viac, než je tomu u nás doma. Nuž, máme sa čomu učiť aj v tomto smere. Príroda dáva ľuďom prácu a poskytuje oddych a voľnočasové využitie. Ale človek jej nedáva temer nič. Bohužiaľ.



Pred nami sa neustále týčia Trzy Korony. Tie sa nám stratia z očí až neskôr. Pieniny ležia v bradlovom pásme, ktoré počas treťohôr pripomínalo hrozienka v ceste. Nimi boli tvrdšie vápencové útvary, ktoré sa pohybovali v mäkších slieňoch. Po ústupe mora tieto sliene erodovali rýchlejšie ako vápence, a preto v súčasnosti vápence tvoria skaliská a bradlá vyčnievajúce z tzv. flyšového okolia tvoreného slieňmi. Názov bradlové pásmo vznikol podľa toho, že prví geológovia skúmajúci toto územie si mysleli, že vápence tvorili akési bradlá alebo útesy vyčnievajúce z mora. Pieniny sa delia na tri časti, a to na Spišské Pieniny, Centrálne Pieniny a Malé Pieniny. Dĺžka celého horstva je cca 35 km a jeho šírka je do 6 km. Samozrejme, že prejsť ich celé nehodláme, budeme radi, ak sa dostaneme na vrchol Trzy Korony. Sledujúc žlté značky mierime k dolnému koncu obce. Míňame rázcestie značiek i salaš s ovečkami. Na začiatku tiesňavy Wawóz Szopcański stojí infopanel národného parku s mapou a lavička. Dĺžkou je tiesňava neveľká, no o to zaujímavejšia. Pozostáva z päťstometrového úseku 40 m vysokých skál tiesniacich sa medzi Tromi Korunami a Podskalnou horou (Podskalnia Góra). V mojej predstave sa to tu hemží vzácnymi jasoňmi, jašteričkami i užovkami či vretenicou. O jej výskyte Poliaci ale mlčia, hoci sa tu určite vyskytuje. No tentoraz nemáme šťastie.



Za tiesňavou chodník pokračuje pravou vetvou doliny popri miestnom potôčiku, ktorý nás v augustovej horúčave príjemne osvieži. „Števi, máš teraz poslednú možnosť si to rozmyslieť a vrátiť sa,“ varuje ma v dobrom Peťo. Ide sa ďalej! Povedľa potôčika stúpame svahom, až sa ocitáme pred nekončiacim radom drevených schodov. Sú od vlhkosti a rias neskutočne šmykľavé. Začínam mať tušenie, že toto nebude žiadna sranda. Peťo ma necháva za sebou a stráca sa mi z dohľadu veľmi rýchlo. Je naučený na takéto výstupy. Dohodli sme si, že ma počká na akomsi mieste s lavičkami.

Pozerám sa, či mám na mobile signál. Budeme aj v takomto spojení, ak bude treba. Nerobím si ilúzie, že ho predbehnem, o to mi ani nejde. Ale že ho ani nedobehnem? Neskôr o pár desiatok výškových metrov mám výčitky svedomia, že ma bude musieť čakať mnoho minút. Ale nevzdávam sa a poctivo šlapem z nohy na nohu. Nepočítam schody, no určite ich je pár stovák. Ba možno niekoľko tisíc! Dobieha ma starý pán so synom. Sú z Prievidze a syn pracuje v Bratislave. Spoločne si zanadávame na tie nekončiace schody a pán ľutuje, že sa na to vôbec dal. Obaja sa mi tiež strácajú, ale neskôr stretnem starého pána vracať sa nazad. „Kašlem na to...toto už nie je pre mňa...,“ počujem ho kliať. „Počujte, podarilo sa Vám dostať až hore?,“ pýtam sa ho, aby som zistil, koľko toho mám ešte pred sebou. „Hore je ešte neskutočne ďaleko....To nedáte, rovnako ako ja...,“ podpichuje ma. Ja ale kráčam ďalej. V bágli mám síce vodu, ale skôr by som potreboval uterák. A aj ten by sa dal čochvíľa od potu žmýkať. Trošku hromžím, že som si vodu vôbec vzal, na takýchto miestach je pekelne cítiť každý gram navyše.

Človek si tu siahne až na vlastné dno síl. Vďaka tomu je to priestor na utriedenie si vlastných spomienok i myšlienok. Je tu sám so sebou. Spomína na svoju rodinu, ktorá zostala doma, i na ľudí, ktorí mu vošli do života, aby v ňom zanechali nezmazateľnú ryhu, v zápätí z neho vyšli a šli si svojím vlastným životom...



Píše mi Peťo sms s otázkou, kde som. Odpovedám mu „na schodoch“. Inak ale vôbec netuším, kde sa práve nachádzam. Za mnou prudké schody, predo mnou ešte prudšie schody. Pred sebou počujem kroky. Vzdáva to aj pánov syn. Pýta sa ma, či jeho otec šiel s tadeto dolu. Pritakám mu. V zápätí ma obchádza ďalší pán. Vysvítá, že je to Poliak. Ďalší, čo ma ako srnka míňa a stráca sa kdesi nado mnou. So sklonenou hlavou si idem svoje tempo. Kým vládzem, nezastavujem. Viac by som sa už asi nevládal pohnúť...Mám v bágli fotoaparát, ale niet sily na fotenie. Hoci tá prírodná krása vôkol by si to zaslúžila. A tak sa ju aspoň snažím vnímať zrakom. Schody sú z dreva, ale to sa vplyvom vlhkosti neskutočne šmýka. Akoby bolo namydlené.Teleso samotného chodníka je spevnené a vyspádované. V prudších častiach a len miestami sú osadené schodíky so zábradlím. Vo vyšších polohách sú zábrany proti skratkám v serpentínach. Uvedomujem si, že je to vynikajúci nápad, ktorý by isto našiel svoje uplatnenie aj na Slovensku.

Nie je dôležitý cieľ, ale cesta

Na prudkom svahu, ktorý je ukončený sedlom s výstížným názvom Chvalabohu (Przelecz Szopka alebo Prz. Chwala Bogu) stretávam viacero svojich súputníkov otáčajúc sa dolu schodmi. Názov sedla vznikol fakt výstižne. Po vystúpaní do sedla si netrénovaný turista povie: „Chvalabohu, že som už hore.“ A to je aj môj prípad. Peťo ma čaká sediac na jednej z lavičiek. Je mi trápne, že na mňa musel toľko čakať. „Konečne sme na vrchole...“ „Kto je na vrchole?!? ...Števino, ale Trzy Korony sú ešte hodný kus do riadneho kopca. Toto je len akoby začiatok. Pouvažuj, či pôjdeš ďalej alebo ma tu počkáš...,“ vraví mi Peťo, ktorého som nechtiac pokropil vodou z minerálky. Jeho slová beriem ako srandu. Som skutočne v tom, že sme na Troch Korunách a ďalej už pôjdeme len dolu. Tak na toto si musím sadnúť a riskovať, že už nevstanem.

Sledujem prúdiace húfy ľudí z viacerých chodníčkov, ktoré sa tu zbiehajú. Nejdú len dospeláci, ale aj malé deti. No tak ak to oni zvládnu, tak to zvládnem i ja! Ideme ďalej! Veľmi rýchlo som ale pochopil, že zdolávanie schodov bola prechádzka ružovou záhradou. Skutočný strmák nás ešte len čaká. Míňam skupinky ľudí a je vidno, že aj oni majú čo robiť. Pripomína mi to nejakú púť. Ak ju človek zdolá, je frajer.


Tie bodky na Dunajci sú plte...

Nad hlavou počujem krkavcov. Príroda sa prudko mení a z lúky Szopka nad sedlom sa otvára úchvatný výhľad na Zamagurie s Tatrami na horizonte. Tie ale pre slaný pot v očiach nevidím. Krok za krokom človek stúpa, držiac sa zábradlia. Nohy a svaly dostávajú riadne zabrať. Človek sa musí často zastaviť, aby naľapal dych a mohol stúpať ďalej. Zatiaľčo na schodoch pod nami šiel človek sám so sebou, tu to nehrozí. Po skutočne vyčerpávajúcom, prudkom výstupe sa pred človekom otvára rázcestník Trzy Korony. No ani teraz nie sme celkom hore! Ocitáme sa v oddychovom priestranstve s množstvom lavičiek, ktoré vyzerá ako amfiteáter. Malá drevená búdka tu funguje nielen ako predajňa suvenírov, ale predovšetkým ako miesto na zaplatenie vstupného poplatku. Platíme v eurách nie veľkú sumu. Až potom môžeme ísť priamo na vrchol. Pod oblaky. Ale ani tu človek nie je sám, hoci by si to možno aj želal, aby si mohol vychutnať pocit, ktorý zažívajú len vtáci.

Lístky máme zakúpené a ocitáme sa pred dvomi cestičkami. Na vrchol možno ísť iba jednou z nich – tou vľavo. Nazad pravou. Ulička je iba pre jedného človeka a tak ideme za sebou v pomaličky sa pohybujúcom rade. Celá cesta je položená na oceľovej konštrukcii, kde vstúpiť počas búrky môže byť viac než rizikové. Teraz ale je slnečno s ohromným výhľadom. To ešte nevieme, čo nás za úchvatný pohľad na Okraglici s výškou 982 m čaká. Aby ste si to vedeli predstaviť, v skutočnosti sú koruny Pienin alebo ak chcete Troch Korún, tvorené až piatimi korunami: Okraglica, Pańska Skala, Plaska Skala, Ganek a Nad Ogródki.

Zastavujeme sa tesne pred miestom, kde konštrukcia sa prudko dvíha. Je tu tlačenica priam ukážková. Jeden zástup sa z celej sily snaží dostať hore, pričom pred sebou tlačí zástup ľudí dolu. Je nám jasné, že v tejto rýchlosti a sile si nebudeme mať dostatok času užiť výhľadu, spraviť fotku a už budeme musieť kráčať dolu. S miernou nadsádzkou možno povedať, že na vrchole sa každý okamih strháva bitka. Predstavte si, že od chrbta vás tlačí dav ľudí a vy sa za každú cenu snažíte svoje kroky brzdiť, ako sa to dá. A bojujete o to, aby ste sa ocitli aspoň na chvíľku pri zábradlí. No netreba sa príliš čudovať. Trzy Korony sú vskutku veľmi populárnym miestom. Až mám pocit, že pre Poliakov je priam cťou sa tu ocitnúť. Kto nebol na Troch Korunách, jednoducho akoby ani nežil. No ten fantastický pohľad na našu planétu musí každému priam vyraziť dych.



Vysoké Tatry, Gorce nad Nowym Targom, Beskid Sadecki, Spišská Magura, okolité Pieniny vám ležia priam pri nohách. Z tohto miesta vidíte nielen Slovensko, ale, samozrejme, aj Poľsko. Pod vami sa kľukatí Dunajec, ktorý silno pripomína spenenú šnúrku od vašich topánok. A tie drobné bodky na ňom sú plte. Zdola nemáte príliš veľkú šancu prísť na to, kde ste to včera vlastne stáli. Až kým vám nepomôžu pltníci sa zorientovať. A aby som nezabudol – z Troch Korún máte jedinečnú možnosť si overiť, podľa čoho získal Červený kláštor svoj názov. Podvedome sa snažíte prísť na to, kde a ktorým smerom leží váš vlastný domov. Samozrejme, niet ho vidieť. Leží kdesi dolu, za mnohými kopcami, horami, riekami. Podstatné je, že viete, že tam stále je. Že máte možnosť sa tam kedykoľvek vrátiť. A o to predsa ide.



Po krátkom oddychu naše kroky smerujú smerom dolu. Napájame sa na chodník priamo za odpočívadlom pred vrcholom. Ak si ale myslíte, že cesta dolu bude jednoduchšia, než bola tá hore, tak sa trošku mýlite. Bude rýchlejšia, to áno, ale aj krkolomnejšia. Nejdeme tou istou trasou ako hore, ale inou. Rútiac sa dolu musí človek dávať veľký pozor, kde stúpi. Inak by mohol dopadnúť ako nejeden turista, ktorého míňame. Vyvrtnuté členky, zakopnutia, poranené nohy sú varovným mementom aj pre nás. Stretávame mnoho turistov, ktorí idú smerom hore. Dosť dobre mi nejde do hlavy, prečo si vybrali práve túto krkolomnú trasu. Možno sa mýlim, ale mám dojem, že je smerom hore predsa len náročnejšia než tá, po ktorej sme šli. „...tiež máme ten dojem, že sme nemali s tadeto ísť. Ale môj muž si to nedá povedať. Hore mu určite dobre vynadám...,“ sľubuje očividná hlava rodiny z Púchova.



Lietajúci Ciprián

Červený kláštor, ktorý sa nachádza v rovnomennej obci Červený Kláštor, bol v minulosti obývaný mníchmi rádu kartuziánskeho a kamaldulského v dvoch etapách. Jeho história je viac než len zauímavá a odráža tajomný život v tejto časti Slovenska. Najprv bol Červený kláštor kartuziánskym kláštorom  a to v rokoch 1320 až 1563.

Prvý kartuziánsky kláštor na Spiši bol vystavaný roku 1305 na Kláštorisku pri Letanovciach v Slovenskom raji. Neskôr, keď získali darom obec Lechnicu v Pieninách na založenie druhého kláštora, začali roku 1320 pri tejto obci stavať Červený kláštor (najprv sa označoval ako Lechnický kláštor, až od 17. storočia sa spomína pod názvom Červený kláštor, ktorý dostal svoj názov podľa skutočne červenej krytiny). Obidva kláštory boli vybudované na odľahlých miestach, lebo kartuziáni patrili k najprísnejším reholiam s asketickým spôsobom života. Venovali sa hlavne odpisovaniu kníh a získavali postupne od uhorských a poľských panovníkov rôzne výsady (právo rybolovu na Dunajci, právo mlyna, varenia piva a súdnej právomoci).
 


V prvej polovici 16. storočia začali kartuziánske kláštory na Spiši upadať. V roku 1543 vyplienil kláštor na Kláštorisku v Slovenskom raji lúpežný rytier Matej Bašo. Mnísi sa z Kláštoriska presťahovali do Lechnického (Červeného) kláštora, v roku 1545 bol Lechnický kláštor napadnutý strážami Dunajec (Niedzica), mnísi sa postupne dostávali do veľkej núdze a kláštor opúšťali. Rozhodnutím kráľa Ferdinanda I. bol roku 1563 kartuziánsky kláštor pri obci Lechnica zrušený. 

V rokoch 1711 až 1782 bol Červený kláštor kamaldulským kláštorom.  
Kamalduli získali Červený kláštor darom od nitrianskeho biskupa Ladislava Maťašovského. Po svojom príchode začali s jeho barokovou prestavbou (nové mníšske domčeky, baroková veža na kostole, oprava kostola). Kamalduli podobne ako kartuziáni žili pustovníckym spôsobom života (venovali sa hospodáreniu, včelárstvu, liečeniu chorých a zbieraniu liečivých rastlín). Od roku 1754 tu bola založená lekáreň, ktorá sa preslávila aj za hranicami Spiša hlavne za jej správcovstva frátrom Cypriánom v rokoch 1756 až 1775. 
V roku 1782 bol kamaldulský kláštor ako neužitočný v rámci spoločenských reforiem rozhodnutím cisára Jozefa II. zrušený.



S Červeným Kláštorom, ale i Tromi Korunami je spätý samotný mních Ciprián. Ten skutočne letel na zhotovených krídlach zo štítov Troch Korún a let sa mu dokonca vydaril. Nevie sa presne, ako ďaleko doletel. Podľa ústneho podania ľudí na Spiši, to bolo štyridsať kilometrov. Na danú dobu, v ktorej žil, to bol neslýchaný let a mohol byť vtedy považovaný za zázrak. Povrávalo sa, že mních Cyprián vďačil za svoj let diablovi, s ktorým vraj obcoval. Jeho lietajúci stroj bol preto zlomyseľne nazvaný "diabolským vozom". Na rozkaz nitrianskeho biskupa Ladislava Matiašovského bol "diabolský voz" spálený, čo sa uskutočnilo v roku 1753 pred očami zhromaždeného ľudu na námestí v Spišskej Belej.

Už spomínaný nitriansky biskup Ladislav Matiašovský, ktorý mal záujem o Červený kláštor, vydal nariadenie, aby tento diabolský stroj bol spálený na hranici ako bosorka. Pri spálení stroja pred očami zhromaždených ľudí biskup nebol prítomný a podujatia sa už nezúčastnil ani mních Cyprián, ktorý bol preložený z Červeného kláštora do južnejších častí Uhorska, na maďarskú rovinu, tam kde nie sú hory a kde nebude mať ďalšie pokušenie k podobnému činu.

Cyprián teda nenašiel porozumenie pre svoj vynález a dokonca mu mnohí jeho spolurehoľníci závideli obľúbenosť u spišského ľudu. Aj napriek tomu bol pre ľudí všetkým - duchovným otcom, učiteľom, advokátom, inžinierom, sudcom, lekárom, poľnohospodárskym inštruktorom, geometrom, skrátka slúžil ľuďom všetkým, čo potrebovali. Cyprián pochádzal zo Sliezska, z obce Polkovice. Po zaujímavom mníchovi ostal objemný herbár najstarší na Slovensku s 265 liečivými rastlinami z oblasti Tatier. Väčšinou sú označené latinskými názvami, ale takými, aké sa v tej dobe používali v kláštoroch. Uvádza niektoré v latinčine aj gréčtine, tiež v goralčine. Človek priam nadobudne dojem, že história sa i v súčasnosti neustále opakuje. Akoby nevedela či nechcela navždy odísť do zabudnutia...



Kláštor kráča v tieni dejín

V 15. storočí bol rozkvet kláštora prerušený vpádom husitských vojsk z Čiech. Stal sa terčom spanilých jázd pod vedením Jána Pardusa z Hrádku a Fridricha zo Strážnice i dlhodobá prítomnosť bratríkov mala za následok chátranie kláštora i hospodársky úpadok tunajších obcí.

Rozhárané pomery v krajine, začiatok reformácie, dvojvládie a boje o trón medzi Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským viedli k výbuchom náboženskej neznášanlivosti. Rozvratom v krajine trpeli obe spišské kartúzy. Začali strácať majetky a stali sa cieľom prepadov. Postupne mnísi kláštor opúšťali a odchádzali do pokojnejšieho Poľska, Rakúska a na Moravu. V roku 1563 bol kláštor zrušený, a smrťou posledného mnícha - priora zanikol aj prakticky.
Kamalduli sa dostali do Červeného kláštora až v roku 1711. Opierali sa o pravidlá benediktínov a podobne ako kartuziánska komunita, aj im regula predpisovala prísnu askézu. Venovali sa hospodárstvu, včelárstvu, pestovaniu kultúrnych plodín, liečivých bylín a stromov. Kláštor postupne zrenovovali a prestavali v barokovom štýle - dostal svoju konečnú podobu, v ktorej ho obdivujeme dodnes.

Červený kláštor sa najmä zásluhou kamaldulov nezabudnuteľne zapísal do dejín našej národnej kultúry. Dnes sa tam nachádza múzeum približujúce dejiny v detailných obrazoch. Pri prechádzke v bezprostrednom okolí múzea Červeného Kláštora má človek priam dojem, že minulosť nezomrela a je neustále prítomná. Chráni ľud pred mocnými prírodnými silami. Neustále. A to je len dobre. Pretože život ľudí v týchto končinách je veľmi ťažký.

Dunajec. Rieka, čo spája...

O splavovaní Hronu som už čosi počul. O populárnejšom Dunajci viac menej tiež. Ale nechať si ujsť šancu prežiť splav Dunajca na vlastnej koži? Po návrate z Troch korún a kratšom oddychu zvažujeme sa rozdeliť a kým Peťove kroky mieria do Červeného Kláštora, kde navštíviť hodlá expozíciu múzea, moje kroky budú smerovať na plte. Našťastie mi Peťo dáva podrobné inštrukcie, ako sa dostať nazad. Inak by som asi ľahko zablúdil.



Moje kroky vedú k brehom Dunajca, kde je prístav pltí. Ale ešte predtým, než človek sa nalodí, musí si kúpiť vstupenku. Pri predajni súvenírov je ale prázdno. Otáčam sa a registrujem inú predajňu, pri ktorej sa s pani predavačkou rozprávajú dvaja pltníci. Zaujíma ma život ľudí kdekoľvek sa pri svojich potulkách ocitám. No ich reakcia na moje otázky je prekvapujúca. Hoci nie je mojím cieľom ich svojimi otázkami provokovať, ich reakcia je agresívna. „Jasne, vy ste určite z Bratislavy, tam je radosť žiť...“. „Nie som z Bratislavy, ale z Levíc a ani tam to nie je ľahké, verte mi,“ nedám sa. „Z Levíc? To je kdesi dolu, že?,“ zvedavo sa ma pýta druhý z nich. „Prepáčte môjmu kolegovi za hnev, ale nám sa tu veru nežije ľahko. Skutočne. Drsný kraj, neľahká história, príroda, nezamestnanosť z nás spravili ľudí, čo už neveria kadekomu“, dodáva druhý z pltníkov.
A tak sa dozvedám, že pltníctvo je len sezónna práca, ktorá ich rodiny dokáže nasítiť. Od polky apríla do konca októbra. Zimu trávia buď opravovaním svojich pltí alebo sú na úradoch práce. Niekomu sa podarí na zimu zamestnať sa v ktorejsi fabrike.



„Musíme držať spolu, inak neprežijeme. A spája nás práve Dunajec,“ vraví jeden z pltníkov. „Dáva nám prácu, chlieb i berie si naše životy. Nebyť tejto rieky, tak by sme tu nemohli žiť. Svojím spôsobom sú naše životy s ním previazané. A či si vieme predstaviť život niekde inde? Sotva“, dodáva. Je jasné, že prím na slovenskej, ale aj poľskej strane drží turistika. Ak by nebolo turistov, tak na Zamagurí by sa žilo oveľa ťažšie. Už teraz je to na hrane znesiteľnosti. I to spôsobilo, že ľud je tu akoby zo skaly. Nepoddajný, skúšaný životom.

Dunajec poznačený históriou

Najstaršie písomné doklady o pltníctve pochádzajú z 11. storočia a jeho rozmach súvisel neskôr s osídľovaním horských oblastí a rozvojom drevorubačstva. Ako turistická atrakcia existuje pltníctvo od polovice 19. storočia. Plť je plavidlo z guľatiny, trámov alebo dosák a okrem prepravy dreva slúžila aj na prepravu rozličného materiálu, výnimočne aj ľudí. Najznámejšou súčasnou pltníckou trasou je splav Prielomom Dunajca z obce Červený Kláštor. Cestu plťami po Dunajci opísal aj evanjelický kňaz Daniel Krman vo svojom Itineráriu – cestovateľskom denníku z 18. storočia. Historické začiatky pltníctva na Slovensku sa nedajú vymedziť presným letopočtom. K najstaršiemu písomnému dokladu o pltníctve na našom území patrí zakladacia listina opátstva v Hronskom Beňadiku z roku 1075. Začiatkom 11. storočia už prví osadníci využívali rieku Váh ako dopravnú tepnu a je pravdepodobné, že už vtedy používali plť ako spôsob prepravy dreva i ako plavidlo.

Ďalším obdobím je 16. a 17. storočie príznačné podnikaním. Keďže však hospodársku i politickú situáciu vo vtedajšom Uhorsku negatívne ovplyvňovala osmanská expanzia, plavenie bolo vymedzené len pre vnútorné potreby. Svoje vrcholné obdobie si slovenské pltníctvo užilo v 18. a najmä v 19. storočí, kedy sa realizovali dokonca diaľkové cesty za hranice Uhorska až po Čierne more.  Slovenské pltníctvo si svoje vrcholné obdobie užilo koncom 19. storočia. Novovybudovaným cestám a najmä modernej železničnej sieti už riskantný spôsob dopravy na pltiach nedokázal konkurovať, napriek tomu ešte aj v tridsiatych rokoch 20. storočia niektorí spracovávatelia dreva využívali pltnícke remeslo. Podľa archívov posledný transport dreva prebehol začiatkom leta 1942, na svedomí ho má faktor Gejza Šavrnoch z Lúčok. Náklad plával z Liptovskej Teplej do Serede.

Hoci sa zdalo, že pltníctvo definitívne zanikne, plte zo slovenských riek nikdy úplne nevymizli a ďalej fungujú ako turistická atrakcia. Cestovnému ruchu týmto spôsobom pomáha hlavne Dunajec, ale napríklad aj niektoré úseky Váhu. Pltníctvo bolo dlho slobodným povolaním, i keď existovali niekoľké nariadenia, a samozrejme, aj mýta, dane a poplatky. Situácia sa zmenila tiež po legislatívnych zásahoch panovníčky Márie Terézie. Muži obsluhujúci plte, známi ako pltníci, mali svoju vnútornú hierarchiu. Najdôležitejším bol hlavný pltník, tzv. faktor, ktorý organizoval prácu ostatných, mal na starosti financie a uzatváranie zmlúv. Plť riadil najschopnejší a najskúsenejší pltník tzv. predník, na zadnej časti plavidla bol menej skúsený pltník alebo začiatočník nazývaný zadník. Títo vetrom ošľahaní muži, zžití s vodou, nosili charakteristické pracovné odevy.



Povolanie sa dedilo z otca na syna, chlapci sa remeslu priúčali približne od dvanástich rokov, ľahšie funkcie na plti často zastávali aj dcéry. Dunajec slúžil od pradávna aj ako dopravná tepna. Už v 2. storočí pred našim letopočtom sa k Baltiku splavovali grécki a rímski kupci kvôli jantáru. Neskôr sa prepravovalo drevo, železo, antimón, liečivé korienky, sušené slivky, syr, medovina a ďalšie. Z tejto tradície sa preniesli na pltnícky klobúk ozdoby z Baltiku - za každý splav jedna mušlička. Po veľkých povodniach z r. 1813, ktoré znemožnili ďalšiu prepravu začalo pltníctvo ako nákladná preprava upadať a v r. 1923 zaniklo.

Medzi prvých priekopníkov pltníctva na Dunajci patrí cestovateľ Daniel Krman z Omšenia pri Trenčíne, ktorý sa plavil po Dunajci na dlabanej plti v auguste 1708 ako vyslanec ku švédskemu kráľovi Karolovi XII., aby dohodol podporu pre odboj. Podľa ústneho podania prvým sprievodcom Pieninami a zároveň prvým výrobcom pltí bol Gondek - Kasper zo zamagurskej Lesnice. Históriu tu je priam bytostne, hmatateľne cítiť na každom kroku. Akoby tie dávne časy ani neodišli do minulosti.

Pltnícto nie je ľahké povolanie

„Páni z Bratislavy si myslia, že nám pomáhajú, ale agroturistika je na Slovensku ešte v plienkach. A aj keby nie, tak normálny, bežný Slovák má, bohužiaľ, do vrecka prihlboko. Matovič sa sám označuje ako obyčajný človek. Ale vari je skutočne obyčajný Slovák milionárom ako je on? Ak sa nezmení myslenie politikov, tak Bratislava bude pupkom Slovenska a zvyšok krajiny pomrie alebo ujde za prácou za hranice. Keby nebolo Dunajca, tak neprežijeme“, zamyslí sa prvý z pltníkov. Dávam mu za pravdu, zatiaľ čo pani v pokladnici mi predáva lístok na jednu z posledných pltí, čo dnes pôjdu. „12 eur, ak nebývate tu v penzióne“. Potvrdzujem, že bývam. „Fúha,tak to bude za desať...“, dodáva pltník. „...No ty si ale bohovský!...Mohla som mať o dve eurá viac a ty mu len tak dáš zľavu?!?...“, ozve sa pani za pokladnicou. „Ale rozumieš, že on je z penziónu?!?“. „Dobre...ale zvyšok za neho doplatíš z vlastného vrecka...!“. Je mi to nepríjemné, platím a rýchlo sa s pohádanou trojicou lúčim.

Zaujímavé je vykladanie (a nakladanie) samotných pltí, ktoré sú medzi začiatkom a koncom cesty prevážané na špeciálne upravených nákladných autách. Pre chlapov je to očividne len každodenne sa neustále opakujúca rutina a tak plte, jedna za druhou, končia hojdajúc sa na vlnách Dunajca.



Sadám do pristavenej plte. Spoločnosť mi tvoria ľudia od Trnavy i Nitry. Už v tomto okamihu je kapacita plte na maxime 12 ľudí. Vzadu stojí mladý, ešte len sa zaúčajúci pltník, ktorý si s dreveným pádlom očividne nevie rady. Vďaka tomu viac i častejšie než by sa patrilo „pokrstí“ studenou vodou Dunajca posádku sediacu blízko neho. „...Boha jeho!...ešte raz ošpliechaš ma vodou, tak v nej fakt skončíš!...veď som komplet mokrý ako keby som sa bol kúpal...,“ hromží môj spolucestujúci až do konca plavby. Vpredu, na čele plte stojí pltník v najlepších rokoch, ale čosi mi na ňom nesedí. Je tichý, slovka nepovie a keď sa už k tomu očividne nasilu premôže, tak mu nerozumieť. „Dočerta, čo je opitý?...alebo akou rečou to na nás hovorí?...,“ ozve sa ktosi za mojím chrbtom. Na palube sa rozprestrie ticho prerušované hromžením v pravidelných dávkach oblievaného suseda. „...Ja ho fakt hodím do tej vody!...Ešte raz ma obleje, tak vystupujem alebo on končí vo vode!...,“ zaprisaháva sa. „Nemáš kde a kam vystúpiť...či vieš plávať...?,“ ozve sa jeho prísediaci. Očividne tento náš spolucestujúci plávať nevie a tak stiahe hlavu medzi plecia a len ticho, akoby pre seba hromží.

Nedá mi to a tak sa snažím vychutnávať si cestu na vlnách Dunajca a pre spolucestujúcich, ak ich to zaujíma, opisovať jednotlivé druhy vodného vtáctva, ktoré sa okolo nás nachádzajú. Na svoje prekvapenie dokonca zazriem i vzácneho bociana čierneho, ktorý v tunajších lesoch hniezdi. Sedím na prvej prednej doske, tesne obkolesený ďalšími cestujúcimi a vďaka tomu som nielen v teple, ale aj mám nádherný výhľad. No neteším sa z neho pridlho. Z ničoho nič prirážame k brehu. V plti to len zašumí. „Končíme?...Bolo to akosi krátke, či?!,“ nahlas uvažujú moji spolucestujúci. „Možno sa mýlim, ale toto je ďalšia zastávka na splave a nastúpia ďalší cestujúci,“ vravím si akoby pre seba. „Pán pltník! Prídu ďalší cestujúci? Ale veď už teraz je táto plť plná. Má kapacitu 12 ľudí, s vami sme už teraz 14ti!,“ ozve sa pani sediaca za mnou. Plť sa ponorí oveľa hlbšie, až pocítime kamene na dne Dunajca, keď k nám nastupuje trojica robustných motorkárov z Topoľčian. Dvaja muži a jedna žena sú kopou srandy. Ich neutíchajúci hurónsky rehot na prízemných vtipoch a narážkach nás spočiatku zabáva, ale pre ich široké ramená nevidíme pred seba. O tom, že vyplašili všetko živé v okruhu pár stovák metrov okolo nás, je zbytočné písať.



Plť má čo niesť a na naše upozornenia a protesty, že sme prekročili povolený limit nik nereaguje. „...Pán pltník, máme aspoň záchranné koleso alebo vesty? Čo ak vďaka tomu sa ponoríme pod vodu?,“ nedá sa pani sediaca vzadu. „...Čo či máme?!...Koleso? Vesty?...Nemáme!...,“ odbije ju starší z pltníkov. „To som radšej nechcela vedieť, ale aspoň vieme, že náš pltník je Slovák...,“ poznamenala akoby pre seba. Splav dlhý asi 10 km (poľská strana ho má o niečo dlhší, pretože začiatok cesty je posunutý o dobrý kus povyše Dunajca) trvá dobrých 90 (a občas i 110) minút. Na jeho konci si človek už ani zadok necíti a najradšej by bol už počas jazdy vystúpil. Ale tá cesta stojí za to! Predovšetkým keď vám aj počasie praje. V našom prípade sa schyľovalo k večeru a, navyše, aj k búrke. Čierna obloha nad našimi hlavami neveští nič dobré.

Náš starší sprievodca stále mlčí. O mladom, ktorý naďalej veselo šplieha na nás vodu z Dunajca, niet čo iného napísať. Mlčí tiež. A pádluje. Naša plť sa blíži k mostu, ktorý spája Slovensko s Poľskom. Starší z pltníkov sa konečne ozve. Hoci na krátko. „Usmejte sa!...Hore je fotograf. V cieli si budete môcť za vynikajúcu cenu kúpiť fotku, že ste tu predsa len boli,“ informuje nás. Škoda, že nám neoznámil vopred cenu. Bol by čas si túto výhodnú kúpu ešte premyslieť. „Tamto sú Trzy korony. Určite ste na nich boli. Ak nie, tak to akoby ste neboli ani v Pieninách“. Okolo nášho plavidla sa prechádzajú Vysoká Katarína, Široká Barbora i Kučeravá Mária. Hĺbka vody sa neustále menila, v niektorých miestach bola sotva po kolená, inde dokonca vyše 12 metrov. Ocitáme sa akoby vo filme. Stojíme na mieste, len okolo nás sa prechádza nádherná príroda posilnená živelným Dunajcom...

V bralách je zapísaná naša história

Pri plavbe Dunajcom si človek chtiac-nechtiac položí otázku, kto sa ukrýva za jeho vznikom. Lenže odpoveď nebude až tak jednoznačná a jednoduchá. Ľud vidí za vznikom tejto tiesňavy nebeských anjelov. Povesti práve im totiž prisudzujú autorstvo tiesňavy. Až po nich potom ďalšie báje pripisujú zásluhy o vznik Pienin poľskej kráľovnej a neskôr svätici Kinge a vôbec prvému poľskému kráľovi Boleslavovi I. Chrabrému.



Veličenstvo z rodu Piastovcov Boleslav Chrabrý (966-1025) celým životom dokazoval, že si smelé meno zaslúži. Popri vládnutí, bojoch, diplomacii, ale i štyroch sobášoch a otcovstve deviatich detí legenda vraví, že necúvol ani pred horstvom. Jedna legenda z Pienin hovorí, že sa osobne pomocou kráľovského meča pričinil o vznik jedného z najkrajších kaňonov v Európe, keď presekal Dunajcu cestu vápencovými bralami.

Iná legenda ale tomu protirečí. Za ním má byť kráľovná Kinga, manželka poľského kráľa Boleslava Cudného (Hanblivého), ktorá je uvádzaná i pod menami Kunigunda a Kunhuta. Žila v rokoch 1224 – 1292. Bola prvým z celkovo desiatich detí uhorského kráľa z rodu Arpádovcov Bela IV. a jeho manželky Márie Laskarisovej, dcéry gréckeho cisára Teodora I. Vedno so sestrou Margitou a bratom Štefanom je v zozname svätcov.



O vznik Dunajca sa Kinga vraj postarala v roku 1237. Už ako päťročnú ju zasnúbili s poľským kniežaťom Boleslavom. Kingu z Uhorska nebo podľa povestí štedro obdarilo schopnosťou konať zázraky. Počula, že Poliakov trápi nedostatok soli, a tak hodila v Marmaroši do soľnej šachty svoj snubný prsteň, ktorý potom v slávnej soľnej bani Wieliczka vyťažili v prvej várke priekopnícki uhorskí baníci. Kinga sa rozhodla žiť s kráľovským manželom len ako sestra s bratom. Bola zakladateľkou a po Boleslavovej smrti i predstavenou v kláštore klarisiek v Starom Saczi. V čase vpádov Tatárov sa aj mníšky ocitli vo veľkom nebezpečenstve. Ázijskí agresori útokmi donútili rehoľníčky k úteku - a to vraj bol čas Kinginých zázrakov. Keď sa útočníci priblížili k prenasledovaným, Kinga Tatárom najprv hodila do cesty hrebeň - a vyrástol hustý les. Keď im zase boli za pätami, hodila ruženec a vyrástli vysoké bralá Pienin. A keď napokon hrozilo, že ich Tatári už-už dolapia, Kinga hodila na zem svoj opasok – a ten sa zvlnil do čarokrásnej rieky Dunajec s divokým prúdom.

Svätica sa hlavne medzi goralmi v slovensko-poľskom pohraničí i vo Wieliczke teší dodnes veľkej úcte. V soľnom podzemí má v hĺbke sto metrov aj unikátnu kaplnku. 
Takej cti sa veru nikdy nedočkali siedmi mnísi, ktorým sa zapáčila jedna rehoľníčka z druhej strany Dunajca. Raz sa k nej pod rúškom noci zakrádali s hriešnymi zámermi. Nedošli a boli za svoje hanebné plány potrestaní. Všetci skameneli. Sedem mníchov vidno aj dnes – ako známych sedem vápencových skál v masíve vrchu Facimiech.



Svoj podieľ na vzniku má ale aj náš národný hrdina Jánošík. Kupci na cestách sever – juh boli v jeho záujmovej sfére. Už v jeho časoch Dunajec existoval. Najužšie miesto v prielome Dunajca sa nie nadarmo nazýva Jánošíkovým skokom. Zbojník Jurko pri prenasledovaní rieku rekordérskym, viac ako desaťmetrovým skokom do diaľky úspešne zdolal. Iná povesť hovorí,, že ľudí tu údajne preveroval Jánošík - vybral si iba úspešných skokanov. Buď ste skončili v Dunajci, alebo v Jánošíkovej družine. Aj preto sa najužšie a zrejme asi aj najhlbšie miesto na Dunajci volá Jánošíkov skok. Voda tu pri šírke 10 metrov dosahuje hĺbku až 12 metrov. Po ceste speneným Dunajcom na pltiach je vidieť masívne skalné bralá opradené mnohými povesťami. Ostrá skala, z ktorej vraj zhadzovali neposlušných poddaných rovno do Dunajca. Vidíme 7 skamenených mníchov a aj Mníšku, tamto je najkrajší vrch Pienin - Sokolica so sovjimi 747m n. m. a z mnohých priam netradičných uhlov pohľadu sa nám predstavujú i Tri Koruny ( 982 m n. m.), ktoré Poliaci volajú Kaška, Baška a Mária podľa troch kráľových dcér. Tie tri najvyššie časti koruny pltníci nazvali Vysoká Katarína, Široká Barbora a Kučeravá Mária. Oficiálne sa najvyššia časť volá Okrúhla alebo Okrúhlica a na nej sme sa doobeda ocitli.

Naša plť sa pomaličky plaví meandrujúcim korytom, mnohokrát sa kľukatiacim. To nám umožňuje vidieť Trzy Korony aj z iných strán uhla pohľadu. Po pravej strane sa vinie červeno značkovaný turistický chodník, ktorý vedie po Pieninskej ceste. Tá už v 19. storočí spájala Červený Kláštor s poľskými kúpeľmi Szczawnica, kde smeruje aj naša cesta plťou. V tomto úseku cesta prechádza cez národnú prírodnú rezerváciu Prielom Dunajca. Lepšie poznanie rezervácie umožňuje trinásť zastávok náučného chodníka. Pri treťom meandri Dunajca sú na svahu Holice (828 m) skalné veže vysoké 80 metrov. Ich názov Sedem mníchov tiež súvisí s tunajšou ľudovou povesťou. Náš pltník nás upozorňuje, že v závere prielomu Pod Osobitou skalou vyviera krasový prameň Storočná voda, ktorý ani v zime nezamŕza. Hovorí sa o ňom, že kto sa z neho napije, dožije sa sto rokov. Iný prameň, Prameň lásky vraj zaručuje do roka svadbu.



Pri prirážaní ku brehu si všímam ľudí. Mnoho z nich kráča kamsi do prava proti prúdu Dunajca. Peťo mi spomínal, že tade sa najskôr dostanem do centra Szczawnice. Opúšťame plť, našťastie ešte neprší, ale čierňava nad našimi hlavami dáva tušiť, že obloha každú chvíľku padne. V rýchlosti míňam fotografov, ktorí za ten čas stihli vyvolať snímky s našimi podobizňami na plti a snažia sa nám ich za každú cenu predať. Cena je ale fakt šialená. Nemám záujem, no pár ľudí z plte neodolá. Biznis ale pokračuje na plné obrátky a turisti sú tu ako štvaná zver. Neodsudzujem miestnych podnikavcov, ale zdá sa mi to tak trošku pritiahnuté za vlasy. Obchádzam konské vozy s koniarmi. Nemám o ich služby záujem. Radšej pôjdem po svojich. Naši motorkári sa pri nich zastavujú. „Hovoríte po slovensky?...Očujte, idete do Červeného Kláštora?...Mali by sme tu mať nejaký odvoz...Čože? Vy na nás čakáte? Koľko na hlavu?...12 eur? Tak to je paráda!...A vy, obyčajná Slovač, si chodte po svojich! My ideme pánsky, na kočoch až do Kláštora!...,“ bolo počuť ich nadšené slová.

Cestou sa snažím rýchlo prejsť na druhú stranu. Počujem blížiaci sa dupot konských kopýt, ktorý priam až naháňa strach. V prvom koči, ktorý okolo mňa doslova preletí, ide trojica od vzrušenia kričiacich motorkárov. Za nimi ide ešte druhý voz. Ďalšie osadenstvo z našej plte neodolalo pokušeniu dostať sa do vzdialeného Kláštora po pánsky. Prechádzam na pôvodnú stranu cesty a po pravej strane tečie akýsi potôčik. Začína drobno pršať a tak pridávam do kroku. Výrazne sa ochladilo. Míňam veľké množstvo reštaurácií, hotelov. Očividne aj tu sa žije z turizmu. Všímam si okolie a vďaka tomu nachádzam neveľké parkovisko po ľavej strane cesty.



Mikrobusy tu postávajú a čakajú na zákazníkov. Cena 4.50 euro na hlavu ma zaskočí. Vodiči mi núkajú odvoz s tým, že už žiadny autobus do Kláštora nejde. Neverím im. Na veľkej tabuli si všímam kriedou napísaný oznam, že o 5 minút pôjde autobus do Kláštora. Platím 2.50 eur na hlavu s uistením, že ma bus dovezie až k táborisku.

Na nebi sa rozpútala priam neskutočná búrka. Volám Peťovi, kde sa nachádza. Je na ceste z múzea v Červenom Kláštore a aj tam je búrka. V autobuse, ktorý mal už dávno vyštartovať, ale očividne sa čaká na naplnenie cestujúcimi, objavujem svojich susedov na plti. Dokonca aj motorkárov! „Ten kočiš nás teda ale riadne dostal,“ odpovedá na moju zvedavú otázku „čo tu robia“ jeden z nich. „Tak si predstavte, že toto bol Poliak a klamal nám, že nás odvezie na koči až do Kláštora. Zobral 12 eur na hlavu a vyhodil nás tu. Poriadne drahá cesta...Tú by sme dali aj po svojich. Teraz vyzeráme vo vašich očiach ako kreténi, že...?!,“ dodal. Bolo mi ich ľúto. Ego motorkárov to schytalo na plnej čiare.



Zhovorčivý, či skôr ukecaný vodič autobusu, majiteľ akejsi miestnej dopravnej kancelárie nám cestou k Červenému Kláštoru rozprával zaručené historky. „Možno ste si všimli, ale pri Dunajci je jedna hlboká jaskyňa. Údajne sa cez ňu dostanete až k Varšave...No tak túto jaskyňu kedysi obýval 30 metrový had. Užovka to isto nebola, ale asi nejaký pytón,“ začal svoje rozprávanie, ktoré ma okamžite z driemot prebralo. „...tak tento had žral miestnych ľudí a bol smrteľne jedovatý. Napokon ho akýsi miestny šuhaj, údajne z Jánošíkovej skupiny zabil a to tým, že ho utopil v Dunajci. Potom zjedol jeho mäso a rozumel všetkým zvieratám,“ dokončil svoje zaručene pravdivé rozprávanie vodič autobusu. „Somarina...tu sa pytóny nevyskytujú. Len užovky a tie, až na výnimky nie sú jedovaté. Jediný jedovatý had je vretenica a tá nedorastá takých rozmerov ani náhodou,“ nechal som sa počuť. Nastalo hrobové ticho. Len dážď rytmicky klepotal na okná a strechu busu. „...takže pán turista je odborník na hady, že?...Pán si teda rád vystúpi a pôjde po svojich v lejaku, že...?,“ oboril sa na mňa urazene vodič. Našťastie sme boli už pri našom táborisku a tak som rád vystúpil. Ctím si históriu a povery, ale toto bolo už aj na mňa príliš.

Inak, späť sa môžete dostať štyrmi spôsobmi: autobusom je to cesta asi na pol hodinku, náučným turistickým chodníkom to môžete skúsiť na bicykli za 45 minút, alebo ísť pešo asi 2 hodinky, no nie v takom lejaku, aký sa rozpútal. Pršalo celú noc a to skutočne výdatne. Hladina Dunajca okamžite stúpla a plte ráno nevyrazili na svoju púť. Pre istotu. Trzy Korony boli ráno zahalené v hmle, ktorá tak skoro neustúpila. Nevadí. Napriek tomu zostali v našich spomienkach – zaplavené Slncom, kedy sa ich skaly odejú do zlatého odtieňa a nenechali nič dĺžne svojej prezývke – perla Zamaguria.

Unikátna fauna i flóra Pienin
Zoogeografickú výnimočnosť tohto územia určuje samotná značná geomorfologická členitosť. Vlastné územie národného parku je výrazne výškovo členené, od nadmorskej výšky 429 m až po 1050 m. Terén je silne diferencovaný na množstvo exponovaných svahov, širšie doliny sa striedajú s kaňonovitými roklinami, hlboké lesy sa striedajú s lúkami a skalnými a stepnými stráňami a tak samotný Dunajec so svojimi prítokmi vytvára vhodné prostredie pre mnohé druhy živočíchov. Pod hladinou Dunajca žije až 17 druhov rýb. Spoločenstvo rýb Dunajca pritom nie je rovnaké nad prielomom a v samotnom prielome. Môže za to odlišný charakter vodného toku a jeho brehov. V prielome prevládajú druhy ichtyofauny ako je podustva severná (Chondrostoma nasus), mrena severná (Barbus barbus), belička európska (Alburnus alburnus) a hlavátka podunajská (Hucho hucho), nad prielomom sú to: čerebľa pestrá (Phoxinus phoxinus), jalec hlavatý (Leuciscus cephalus), mrena škvrnitá (Barbus petenyi/Barbus carpathicus), slíž severný (Barbatula barbatula), hrúz škvrnitý (Gobio gobio), plotica červenooká (Rutilus rutilus). Nechýba ani lipeň tymiánový (Thymallus thymallus) a pstruh potočný (Salmo trutta morfa fario).

Snáď najznámejším živočíšnym druhom pieninskej prírody je jasoň červenooký (Parnassius apollo). Jeho záchrane sa venovalo množstvo úsilia, vďaka ktorému je stále súčasťou Pienin. Svojou krásou nás očarí aj vidlochvost feniklový (Papilio machaon) alebo vidlochvost ovocný (Iphiclides podalirius) či nie každého očarujúci križiak pásavý (Argiope bruennichi).

Je však nutné spomenúť aj sokola sťahovavého (Falco peregrinus), ktorý bol v Pieninách reintrodukovaný v 80 rokoch min. storočia. Jeho prežitie v tomto území pod negatívnym vplyvom človeka je stále otázne. Pieniny a blízke okolie je významnou zastávkou na migrácii vtákov. Bolo tu zaznamenaných viac než 190 druhov, z toho tu približne 134 druhov vtáctva aj hniezdi.

Z dravých vtákov sa tu vyskytuje aj orol skalný (Aquila chrysaetos), orol krikľavý (Aquila pomarina), sokol myšiar (Falco tinnunculus), jastrab lesný (Accipiter gentilis), jastrab krahulec (Accipiter nisus) a myšiak lesný (Buteo buteo), zimuje tu aj myšiak severský (Buteo lagopus), kaňa močiarna (Circus aeruginosus). Sovy sú zastúpené 7 druhmi. K bežnejším patrí sova lesná (Strix aluco), sova dlhochvostá (Strix uralensis) a myšiarka ušatá (Asio otus). Najväčšou sovou je výr skalný (Bubo bubo), najmenšou kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum).

Spevavce tvoria najpočetnejšiu skupinu vtákov v tomto území. Pri doterajších výskumoch bolo zistených 80 druhov, od jedného z najmenších, orieška obyčajného (Troglodytes troglodytes) po najväčšieho krkavca čierneho (Corvus corax). Zo vzácnejších druhov sa tu vyskytuje murárik červenokrídly (Tichodroma muraria) obývajúci skalné steny, muchárik červenohrdlý (Ficedula parva), muchárik bielokrký (Fcedula albicollis), muchárik čiernohlavý (Ficedula hypoleuca), muchár sivý (Muscicapa striata), ktoré obľubujú staré bukové a jedľovo-bukové lesné porasty, ale nájdeme ich aj v blízkosti ľudských obydlí. Nájdeme tu aj strakoša sivého (Lanius excubitor) a strakoša obyčajného (Lanius collurio), ktoré sa usídlili na extenzívne obhospodarovaných pasienkoch s krovinami.

V blízkosti vôd sa nachádzajú oba druhy bocianov, bocian biely (Ciconia ciconia), a bocian čierny (Ciconia nigra), volavka popolavá (Ardea cinerea), vodnár potočný (Cinclus cinclus), rybárik riečny (Alcedo atthis). Väčšie vodné plochy sú domovom kačice divej (Anas platyrhynchos) a niekoľkých druhov čajok.

Vo vyšších nadmorských výškach lesov Spišskej Magury môžeme uvidieť vzácne kurovité vtáky tetrova hlucháňa (Tetrao urogallus) a tetrova hôlniaka (Tetrao tetrix), krkavca čierneho (Corvus corax).

Pieniny a Spišská Magura poskytujú vhodné prostredie pre 61 druhov cicavcov vrátane našich najväčších šeliem rysa obyčajného (Lynx lynx), vlka dravého (Canis lupus) a medveďa hnedého (Ursus arctos).

Z veľkých druhov zveri sa na území vyskytujú párnokopytníky – sviňa divá (Sus scrofa), jeleň obyčajný (Cervus elaphus), srnec hôrny (Capreolus capreolus). Lesné húštiny obývajú veľké šelmy. Zriedkavý je výskyt mačky divej (Felis silvestris). Z menších šeliem tu žije lasica myšožravá (Mustela nivalis), tchor tmavý (Putorius putorius), kuna lesná (Martes martes), kuna skalná (Martes foina), jazvec lesný (Meles meles). V blízkosti vodných tokov sa vyskytuje vydra riečna (Lutra lutra).

Bohato zastúpenou skupinou územia sú drobné zemné cicavce. Z hmyzožravcov sa tu vyskytujú jež východný (Erinaceus concolor), krt obyčajný (Talpa europaea), piskor obyčajný (Sorex araneus), piskor malý (Sorex minutus), piskor vrchovský (Sorex alpinus), dulovnica väčšia (Neomys fodiens), dulovnica menšia (Neomys anomalus), bielozúbka bielobruchá (Crocidura leucodon), bielozúbka krpatá (Crocidula suaveolens).

Z hlodavcov je to veverica stromová (Sciurus vulgaris), hrdziak lesný (Clethryonomys glareolus), hryzec vodný (Arvicola terrestris), hraboš podzemný (Microtus subterraneus), hraboš poľný (Microtus arvalis), hraboš močiarny (Microtus agrestis), myška drobná (Micromys minutus), ryšavka tmavopása (Apodemus agrarius), ryšavka žltohrdlá (Apodemus flavicollis), ryšavka krovinná (Apodemus sylvaticus), ryšavka myšovitá (Apodemus microps), myš domová (Mus musculus), potkan hnedý (Rattus norvegicus), plch sivý (Myoxus glis), plch lesný (Dryomys nitedula), pĺšik lieskový (Muscardinus avellanarius), myšovka vrchovská (Sicista betulina). Najväčším hlodavcom v území je bobor vodný (Castor fiber), ktorý po dlhom čase neprítomnosti znovu osídlil toto územie.

Zaujímavým radom cicavcov sú netopiere. V blízkosti vodných tokov sa počas lovu vyskytuje jeden z najpočetnejších druhov netopier vodný (Myotis daubentonii). V blízkosti ľudských sídiel sa zdržuje podkovár malý (Rhinolophus hipposideros), netopier obyčajný (Myotis myotis), raniak hrdzavý (Nyctalus noctula), večernica malá (Pipistrellus pipistrellus), večernica tmavá (Vespertilio murinus), ucháč svetlý (Plecotus auritus). V pieninských jaskyniach zimuje podkovár malý (Rhinolophus hipposideros), podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum), netopier obyčajný (Myotis myotis), netopier brvitý (Myotis emarginatus) a netopier fúzatý (Myotis mystacinus). V lesných biotopoch sa tu v malom počte vyskytuje uchaňa čierna (Barbastella barbastellus). V minulosti sa v Pieninách vyskytoval vzácny lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersii). V Pieninách dosahoval hranicu severného výskytu na Slovensku. Jeho výskyt zaznamenaný v roku 1975, potom z územia vymizol až do roku 2014, kedy bol v Pieninách opäť potvrdený.

Nemôžeme opomenúť ani plazy a obojživelníky. Z plazov sa tu vyskytujú najmä jašterica krátkohlavá (Lacerta agilis), jašterica živorodá (Zootoca vivipara), slepúch (Anguis fragilis), užovka obojková (Natrix natrix), vretenica severská (Vipera berus). Výslnné miesta Haligovských skál obýva náš najmenší had užovka hladká (Coronella austriaca). V území sa nachádzajú typicky horské druhy obojživelníkov ako mlok vrchovský (Ichthyosaura alpestris), mlok karpatský (Lissotriton montandoni), kunka žltobruchá (Bombina variegata), salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra), ale aj druhy viazané na teplejšie lokality ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), ropucha zelená (Bufotes viridis).

Zanechávame za sebou Červený Kláštor s lietajúcim Cipriánom, nádherné Pieniny, Dunajec, Zamagurie, čarokrásnu prírodu... a ľudí. Tých, ktorí sa nevzdali a bojujú. O svoj život, o zajtrajšok, hoci nevedno, či bude tým lepším, alebo rovnakým ako bol dnešok.



Neviem, kedy sa sem vrátim. A či ma sem moje kroky ešte niekedy ponesú. Hoci od prvej i poslednej návštevy uplynul rok, spomienky zostali veľmi čerstvé. Nie je vôbec podstatné, kde človek žije. Pretože v spomienkach zostáva na miestach, ktoré mu z akýchkoľvek dôvodov prirástli k srdcu. Aby tam navždy zostali...

Štefan Čambal, VIVARISTA.sk



Šéfredaktor | 31.8.2018 18:37 | 0 komentárov | 4074x


Dátum: 19.3.2024 03:24:07
URL článku: http://www.vivarista.sk/m/clanky/8904