Článok prebratý zo serveru www.vivarista.sk


Ropucha obyčajná (Bufo bufo)

Článok zo sekcie Herpetofauna SR

obrázokBufonidae (Linnaeus, 1758) Herpetofauna SR - obojživelníky Štefan Čambal S príchodom skorých jarných mesiacov sa na cestách, predovšetkým v blízkosti vodných plôch, každoročne odohráva unikátne putovanie. Stovky či až tisíce jedincov ropúch migrujú cez komunikácie za jediným cieľom – zachovať svoj rod. Riskujú aj napriek obete najvyššej – vlastného života, ktoré často skončí pod kolesami prechádzajúcich áut...

Na našom území Slovenska sa vyskytujú 2 druhy z inak troch zástupcov rodu Bufo. Ropucha krátkonohá (Bufo calamita) nebola na našom území zatiaľ potvrdená.
Jednou z našich ropúch je ropucha obyčajná (Bufo bufo), ktorá sa niekedy označuje aj názvom bradavičnatá. Vo všeobecnosti ide o pomaly sa pohybujúce robustné žaby s krátkymi končatinami. Plávajúca blana medzi prstami zadných končatín je vyvinutá, ale nie je príliš široká. Ušný bubienok je dobre viditeľný, zornica je elipsovitá, horizontálna. Samčeky majú vnútorný rezonátor hlasu. Čeľuste sú bezzubé, jazyk oválny, predným koncom prirastený, zadný koniec je z tlamky vychlípiteľný. Koža je silno bradavičnatá, za očami sú výrazné zdureniny – príušné žľazy (parotídy) typického tvaru. Hlava je okrúhla, zhora plochá so zreteľne vystupujúcimi očami. Pri amplexu samček objíma samičku za prednými končatinami. Vajíčka sú kladené v dlhým šnúrkach. Žubrienky majú dýchací otvor na ľavom boku a ritný otvor v mediánnej rovine tela. Kožný lem ich chvosta nedosahuje vpredu ani na chrbtovú stranu trupu. Ropuchy sú typické suchozemské žaby vyhľadávajúce vodu len za účelom rozmnoženia.

Ropucha obyčajná patrí medzi hojný a plošne rozšírený druh po celom území Slovenska a teda aj regiónu Pohronia. Vystupuje až do 1900 m n. m., pričom jej výskyt v horách je limitovaný skôr nedostatkom vhodných vodných plôch potrebných k rozmnožovaniu, než klimatickými faktormi.

Samička dosahuje veľkosť až 12 cm, samček je oveľa menší, max. do 9 cm. Očná dúhovka je najčastejšie medeno červenohnedá a vďaka tomu sa práve oči ropuchy obyčajnej pokladajú za jedny z najkrajších. Parotídy za očami sú mohutné, ich osy sa smerom dozadu rozbiehajú. Na prstoch zadných nôh sú zospodu v miestach kĺbov párové subartikulárne hrbolčeky, vďaka čomu sa z tejto ropuchy stáva dobrý kopáč, ktorý sa ukrýva aj vo vlastných norách pod zemou. Sfarbenie vrchnej časti tela je pomerne variabilné, no najčastejšie je sivé, hrdzavohnedé a olivovo zelenohnedé. Koža je však jednofarebná a v dobe rozmnožovania sa akoby inokedy drsná koža zjemní a dostane živšie sfarbenie. Brucho je u tohto druhu sivé, krémovo hnedé, niekedy aj hrdzavé, mnohokrát s tmavším mramorovaním.

Samček sa od samičky okrem veľkosti líši aj relatívne dlhšími končatinami, užšou hlavou a v čase rozmnožovania aj prítomnosťou rohovitých mozoľov na palci a dlani predných končatín. Žubrienky sú čierne a dosahujú veľkosť až 3, 2 cm.

Ropucha obyčajná je druh súmračný až nočný, ekologicky dobre prispôsobený k rozličným typom životného prostredia. Nájdeme ju prakticky všade. Jej aktivita po zimnom spánku, ktorý strávi v dierach, pod kameňmi, ale aj v pivniciach, začína v marci až apríli, kedy žaby podnikajú pre ne charakteristické hromadné migrácie. Pária sa na vhodných miestach (rybníky, jazerá, tône zo stojatou, málokedy mierne tečúcou vodou) tiež vo veľkých zoskupeniach. Dospelé jedince vyhľadávajú vodné plochy a miesta, kde sami pred rokmi metamorfovali. Sú teda verné istým miesta. Často krát k samotnému amplexu dochádza už pri týchto migráciách, kedy samička nesie samčeka (a často aj niekoľko samčekov) na svojom chrbte. Niekedy sa dá nájsť na jednej samičke až 25 samčekov, ktorí, ak sa k nej pridajú vo vode, ju môžu aj utopiť. Pud samčekov je natoľko silný, že dochádza k „amplexu“ samčeka s ďalším samčekom, inou žabou, mlokom, rybou alebo aj inými zvieratami či predmetmi, ktoré sa nachádzajú vo vode. Amplex samček nepovolí ani vtedy, ak je samička už mŕtva.
Hlas samčekov je pomerne slabý a znie ako rytmicky opakované „kva – kva - kva“.

Vajíčka sú pri párení kladené v dlhých rôsolovitých povrazcoch dlhých až 5 – 10 m a širokých 5 – 7 mm, pričom sú usporiadané v jednom či dvoch radoch. Po asi 10 dňoch sa z nich vyliahnu čierne asi 5 mm dlhé žubrienky, ktoré sa zoskupujú do niekoľkotisícových skupín, ktoré sa zdržujú pri brehu v plytčine. Po metamorfóze vodu opúšťa naraz obrovské množstvo 1 cm veľkých tmavých žabiek. Vďaka tomu odolávajú predačnému tlaku. Väčšinou sa tak deje za vlhkého počasia a zdá sa, že akoby maličké žabky priam napršali. V minulosti sa tak tento jav dostal aj do ľudovej povery. Drobné žabky sa na zemi pohybujú buď krokom, alebo krátkymi prískokmi. Na dlhé skoky sú ich zadné nohy ešte príliš krátke. Dospelé samičky opúšťajú vodu po nakladení vajíčok, samčeky o niečo neskôr. Obe pohlavia sa následne rozchádzajú do okolia, často aj do miest značne vzdialených od vody. Táto ich suchozemská aktivita končí v septembri až októbri.

Ropucha je tvor dlhoveký dožíva sa 4 – 9 rokov, no pri chove v opatere človeka bol najdlhším zaznamenaným vekom - 36 rokov. Je to navyše aj tvor veľmi odolný, ktorý vydrží bez potravy veľmi dlho. Je známy prípad, kedy sa našla po rokoch za živa „pochovaná“ živá ropucha v skalnej dutine, ktorú ktosi zamuroval. V prípade ohrozenia sa ropucha aktívne bráni. Nafúkne sa a vzpriami na ako pružina natiahnutých končatinách. Opticky sa tak niekoľkonásobne zväčší a ani jej predátor, napr. užovka, ju nedokáže takto uloviť. Svoju korisť- rôzne druhy hmyzu a bezstavovcov, loví rýchlym vymrštením lepkavého jazyka. Korisť spozoruje až z blízka, upúta ju až jej pohyb. Po vtiahnutí koristi jazykom do tlamky ju zasunie hlbšie do tráviaceho traktu aj pomocou prednej končatiny a aj očí, ktoré vtedy zatvorí. Často ju môžeme zastihnúť na miestach s vysokou koncentráciou hmyzu – mravenisko, pod nočnými lampami...

Zaujímavý je u týchto žiab vzácne pozorovaný proces zvliekania starej pokožky. Aby jedinec mohol rásť, musí raz za čas vymeniť starú a tesnú pokožku za novú. Samotná výmena pokožky prebieha veľmi rýchlo. Stará pokožka najskôr na chrbte praskne a pod ňou sa objaví nová. Zviera začne prednými končatinami prechádzať po záhlaví a hlave, takže starú pokožku odzadu zroluje a napokon si ju stiahne i cez hlavu a z nôh.

K poklesu jej populácie dochádza predovšetkým zánikom alebo chemickým znečistením rozmnožovacích nádrží. Zavážaním rozmnožovacích miest sa znemožňuje rozmnožovanie celých populácií. Dochádza taktiež aj k otrave ropúch organofosfátmi a ťažkými kovmi. K výrazným stratám dochádza aj pri hromadných ťahoch na miesta rozmnožovania. Veľmi malá pozornosť sa ale venuje migrácii metamorfovaných jedincov, i keď je aj táto veková kategória cestou cez vozovky značne ohrozená. Ropuchy sú oveľa viac než ostatné druhy obojživelníkov ohrozované aj priamym hubením a vybíjaním celých populácií v dôsledku vandalizmu a sadizmu.

Ochrana a údržba rozmnožovacích vodných plôch je schodná cesta k ochrane týchto žiab. Bolo by vhodné v miestach ohrozenia cestnou premávkou zabezpečiť prechod cez vozovku bezpečným spôsobom, napr. tunelom. Pre samotnú ochranu ropúch má veľký význam aj vhodná osvetová činnosť. Ropucha obyčajná je chránená zákonom a vo vyhláške je vedená ako ohrozený druh.

Text: Štefan Čambal



Tozi | 11.7.2007 19:52 | 0 komentárov | 6154x


Dátum: 18.7.2019 19:06:41
URL článku: http://www.vivarista.sk/m/clanky/47