Discoglossidae
(Linnaeus, 1761)
Herpetofauna SR - obojživelníky
Na území Slovenska sa vyskytujú 2 druhy zástupcov rodu kuniek. Jednou z nich je kunka červenobruchá, ktorá pred časom niesla pôvodný názov – kunka obyčajná. V každom prípade ide o drobnú zavalitú žabku s bradavičnatou kožou, bez prítomnosti ušného bubienku a s výstražným sfarbením na bruchu. Kunky majú typický tvar zorničky a nepohyblivý diskovitý jazyk. Tým sa líšia od iných zástupcov slovenskej batrachofauny. Žubrienky oboch druhov u nás sa vyskytujúcich príslušníkov kuniek (teda aj kunky žltobruchej, Bombina variegata) majú dýchací otvor v mediánnej rovine v strede brucha, podobne ako aj análny otvor pri báze chvosta. Kožný sekrét týchto žiab je silno toxický. V nebezpečenstve sa navyše tieto žaby bránia aj tzv. kunčím reflexom, kedy sa žaba pritlačí k podkladu, miskovito sa prehne, zodvihne končatiny hore a zároveň nastaví aj dlane a chodidlá s pre daný druh charakteristickým sfarbením.Zriedkavo sa pri tomto reflexe aj prevráti na chrbát a znehybní. Aktívne sú počas dňa. Jarná aktivita začína koncom marca až začiatkom apríla, obdobie rozmnožovania je však dlhé a trvá od apríla až po august. Pred znáškou vajíčok samček drží samičku prednými končatinami pred stehnami. Tá potom kladie malé nepravidelné zhluky vajíčok a omotáva ich na okolitú vodnú vegetáciu. Potravu lovia kunky uchopením do čeľustí, pretože im chýba vymrštiteľný jazyk. Potravu tvoria predovšetkým rôzne bezstavovce a ich larvy. Sú to pomerne dlhoveké žabky, ktoré sa dožívajú aj cez 15 rokov. Zaujímavosťou je, že v miestach kontaktu oboch druhov (kunky červenobruchej s kunkou žltobruchou) sa vytvára až 5-10 km široká tzv. hybridná zóna, z ktorej pochádzajú plodné krížence.
Kunka červenobruchá vyhľadáva nížiny až pahorkatiny do 400 m n.m. Len málokedy vystupuje ešte vyššie. Na rozdiel od svojho príbuzného druhu, kunky žltobruchej, je kunka červenobruchá oveľa viac viazaná k vodnému prostrediu. Jej zhora sploštené, krátke telo je menšie než 5 cm. Pre kunky sú typické aj bradavičky na koži, u Bombina bombina sú tupo zakončené černavou rohovinou.
Sfarbenie vrchnej strany a bokov je blatisto sivohnedé až olivovo zelené s niekoľkými tmavými oválnymi škvrnkami. Brušná strana vrátane končatín je zvyčajne čierna s kontrastnými červenými, ale niekedy aj žltými až oranžovými škvrnkami, ktoré pokrývajú menej než 50% plochy brucha. Dosť často možno na čiernom podklade objaviť aj mnoho bielych bodiek. Výstražné škvrnky na hrudi sú ale vždy izolované a nespájajú sa ani navzájom. Kunka červenobruchá sa viaže predovšetkým na rybníky, ale rozmnožuje sa aj v príležitostných kalužiach a tôňach, ktoré sú husto zarastené vegetáciou. Je oveľa viac teritoriálna než príbuzná kunka žltobruchá.
Samčekovia sa ozývajú typickým silným húkavým melancholickým hlasom (unk-unk-unk). Vývoj žubrienok trvá v optimálnych podmienkach 2,5 mesiaca. V nedávnej minulosti patrila aj kunka červenobruchá k vcelku bežne rozšíreným druhom našich obojživelníkov, ale tento trend sa udržal iba v miestach s hustou sieťou rybníkov. Na väčšine územia SR dochádza k citeľnému úbytku populačnej hustoty. Pod to sa výrazne podpísalo sceľovanie poľnohospodárskej pôdy a aplikovanie hnojív i pesticídov, ale aj úpravy rybníkov pre rybárske a rekreačné účely s následným odstraňovaním pobrežných vegetácií. Ďalšími negatívne sa prejavujúcimi prvkami znižovania populácií kuniek sú kultivácie, kosenie okolitých lúk a výrub lesov, kde kunky dosť často lovia potravu a hľadajú úkryt k hibernácii. Kunky prezimujú zahrabané v substráte. Práve pre citeľný úbytok kuniek červenobruchých z našej prírody táto bola zaradená do zoznamu ohrozených druhov Bernskej konvencie a do zoznamu ohrozených európskych plazov i obojživelníkov.
Text: Štefan Čambal