Článok prebratý zo serveru www.vivarista.sk


Zvonička - tam, kde históriu a prírodu cítiť na každom kroku

Článok zo sekcie Reportáže

obrázokVenované pamiatke na vynikajúceho človeka, dobrého priateľa, kolegu Ing. Vladimíra Bottu (Rimavská Sobota, Hronský Beňadik, /Žiar nad Hronom/ † 23.11.2014) ...mestečko vnorené do bielej periny. Odpočíva, žije si svojím vlastným tempom života. Je skoro ráno a zimnú atmosféru dotvárajú dymiace komíny nízkych domčekov. Vôňu spáleného uhlia a dreva hmatateľne cítiť v tajomných uličkách, kde história sa priam zastavila. Iba pár maličkých okien svieti do ranného zrodu dňa...


Jarný pohľad na prírodnú dominantu Novej Bane

Nová Baňa patrila k stredoslovenským slobodným kráľovským a banským mestám. So svojou takmer 600-ročnou tradíciou ťažby zlata a striebra si svoju históriu píše už dávno pred rokom 1337. História tohto medzi končiarmi slovenských hôr schúleného mestečka získala európsky rozmer aj vďaka prvému použitiu hnacej sily pary na kontinente v roku 1722. Ohňový atmosférický stroj anglického konštruktéra Izáka Pottera kedysi slúžil na čerpanie banských spodných vôd.

Tiché, pokojné mestečko, jeho pamätihodnosti, krásy okolitej prírody a štálového osídlenia si ma pred rokmi získalo a strávil som v ňom dva roky štúdia. Preto návraty do novobanských ulíc nie sú pre mňa obyčajné a samozrejmé.

Kroky vedú do neba
S dobrým priateľom, spolužiakom z vysokej školy a znalcom týchto krásnych končín sa vnárame do hustých lesov, týčiacich sa nad Novou Baňou. Naše cesty vedú po novo sprístupnenej trase náučného chodníka Zvonička, ktorá bola pre širokú verejnosť otvorená ešte v septembri 2014. Ten prechádza hospodárskymi lesmi, kopíruje výlučne existujúce lesné cesty a chodníky. Náučný chodník, ktorým sa aj my vyberieme, začína na lokalite Zvonička, pokračuje cez Červenú skalu, Havraniu skalu, Háj a Kohútovo. Pred sebou máme trasu dlhú 6233 m, s prevýšením 274 m s tým, že Kohútovo má nadmorskú výšku 351 m n. m. a najvyšší bod chodníka sa nachádza na Háji a je vo výške 625 m n. m.. Pri začiatku našej cesty sme si v Mestskom informačnom centre Nová Baňa vypýtali skladačku vydanú k tomuto Náučnému chodníku (Náučný chodník Zvonička, 2014) a ešte netušíme, že nás, a hlavne mňa, čaká náročná a na veľmi dlhé obdobie posledná cesta do prírody...



Zvonička ako z rozprávky
Mierne stúpajúcim lesným chodníkom, ktorý sa neskôr mení do mierne prudšieho svahu sa dostávame k prvej našej zastávke. Mokro, blato, lístie, skaly nám trošku sťažujú stúpanie. To ešte nevieme, že neskôr sa cesta zodvihne do ešte krkolomnejšieho a aj neschodnejšieho terénu. Cesta do výšin nie je nikdy ľahká. Ale ako sme sa už mohli toľkokrát presvedčiť, nádherný výhľad stojí za tú námahu. Cestička zabočí vľavo a pred nami sa otvorí nádherná zvonica. Tá bola postavená už v roku 1874 ako súčasť pútnického miesta Kohútovo. Do kaplnky Panny Márie v Kohútove, postavenej v roku 1869 z darov veriacich, chceli členovia Mariánskeho spolku pôvodne umiestniť dva zvony. Upustili však od toho, nakoľko lokalizácia kaplnky a jej vzdialenosť od mesta by neumožnili, aby ich zvuk doliehal až do mesta. Preto bola potom postavená zvonica nie v areáli Kohútova, ale na kopci, protiľahlom ku Kalvárii nad Novou Baňou. Vo zvonici sa nachádzali dva zvony z dielne Jozefa Pozdecha, ktoré boli počas I. sv. vojny rekvírované. Ale nahradili ich zvony z dielne R. Manoušek a spol. Brno – Husovice.



Ako sa dozvedáme z brožúrky o NCH Zvonička, Jozef Pozdech bol zvonolejárom, výrobcom kováčskych mechov a poľných vyhní, vynálezcom nového zostavenia zvonov a zvonovej stolice z kovaného železa. Za svoje inovačné úsilie vo zvonolejárstve a osádzaní zvonov získal na mnohých umeleckých a priemyselno-hospodárskych výstavách nejedno ocenenie nielen v mestách Uhorska, ale aj vo Viedni, v Paríži a Moskve. Najcennejšie získal na Svetovej výstave v roku 1873 vo Viedni – záslužný zlatý kríž s korunou a medailu za pokrok. Zvonolejárska továreň R. Manoušek a spol. bola založená v r. 1908. Jej zakladateľ Rudolf Manoušek štúdiom literatúry a praktickým overovaním určitých zákonitostí dospel k základnej konštrukcii zvonového rebra. V r. 1926 zostavil unikátnu zvonkohru pre Krajinskú výstavu v Pelhřimove. Jej 14 zvonov hralo nielen ľudové piesne, ale aj československú hymnu. Tento rodák objavil aj jednoduchší spôsob elektrického zvoniaceho zariadenia, ktorý dal v r. 1932 patentovať. Systém inštaloval na vtedy najväčšej zvonkohre, ktorá pozostávala z 10 zvonov o celkovej váhe 10 t. Okolo Zvonice sa neskôr vybudoval rekreačný areál Zvonička. Iniciátorom postavenia budovy a sprístupnenia Zvoničky ako rekreačného miesta na posedenie a oddych bol novobanský správca farnosti – pán kanonik Ignác Tonhäuser. Toľko z histórie viažúcej sa k novobanskej Zvoničke.





Kameň do krvava sfarbený
Pred nami leží mesto ukryté. Dolieha k nám len jeho hlas. Otáčame sa a pokračujeme v mierne až stredne stúpajúcej ceste ďalej. Dobré, hoci miestami sa trošku strácajúce značenie turistickými značkami a tabuľami nás pomaličky navádza k vyššie položenej Červenej skale, ktorá za svoj názov vďačí červenkastej farbe horniny – ryolitu. Tým je bralo budované a nachádzame ho ako podstatný nerast na podklade hory. Ryolit, v minulosti nesprávne označovaný ako “novobanský trachyt”, patrí medzi sopečné horniny a svojim zložením zodpovedá granitu (žule). Keďže ryolitová láva býva veľmi viskózna, prírodné útvary zložené z ryolitu bývajú často morfologicky výrazné – vyčnievajú nad okolitým terénom. Vek ryolitov sa datuje na cca 12 miliónov rokov a spadajú do geologického obdobia nazývaného vrchný sarmat. V novobanskej oblasti budujú ryolity hlavne výrazný masív Hája (Himmelreichu), ako aj množstvo menších prevažne žilných telies v širšom okolí: v masíve Chlmu, ťatiara a Agraša medzi Rudnom nad Hronom a Pukancom. Ryolity v okolí Červenej skaly bývajú často silne hydrotermálne premenené, najmä v blízkom okolí rudných žíl, čo sa prejavuje predovšetkým sfarbením do svetlejších odtieňov – bielej, žltej, okrovej až zelenej farby, ako aj zmenou konzistencie na mäkkú až plastickú a vyššou náchylnosťou k zvetrávaniu.



Snehu je tu miestami o čosi viac, než tomu bolo na nižšie položených plochách, hoci na prvý pohľad má človek dojem, že sa ocitol v jari. Krajina pripomína ležiaceho dalmatína, ktorého fľaky, tentoraz ale biele, pripomínajú jednotlivé ostrovčeky prvého, už topiaceho sa, snehu. Stúpame do výšin pomerne prudkou, zablatenou, mokrou cestičkou, aby nám Červená skala ponúkla krásny a zaujímavý výhľad na časť mesta i na východné svahy Pohronského Inovca, do údolia kľukatiacej sa ako had rieky Hron a na hrebeň Štiavnických vrchov s dominujúcimi vrchmi Ťatiar (734 m n. m.) a Priesil (747 m n. m.). V diaľave vnímame blízkosť kláštora v Hronskom Beňadiku, Slovenskej brány, Štiavnických vrchov s hrebeňom Veľkého Žiaru a Priesilu a dovidíme až na stráne Pohronského Inovca. Počasie, ktoré predtým bolo neprajné, nám dnes mimoriadne praje. Slniečko dvíha pocitovú teplotu vysoko a mierne nám prekáža vo fotografovaní. Ponúka sa nám úchvatný výhľad na oblasť Putikovho vrchu, najmladšej sopky v strednej Európe s troskovým sopečným kužeľom a plošinou tvorenou bazaltovým lávovým prúdom (nad kameňolomom), kam kráčajú naše čoraz ťažšie kroky. Cestou si všímame aj vegetáciu, ktorú sneh pred našimi zrakmi nestihol ukryť.



V hojnom počte sa tu vo vegetačnom období vyskytuje skalnica výhonkatá i jagavka konáristá a zimozeleň menší. Tie teraz, v zime, spia. Na skalách sa počas jari i leta má slniť jašterica Lacerta agilis, ale aj iné plazy či obojživelníky. Les akoby spal. Ale je to len zdanlivý spánok. Aj napriek zimnému ročnému obdobiu počuť zvuky prírody. Z vtáčích obyvateľov začujeme hlas sýkoriek, sojok, brhlíkov, ďatlov a ďalších operencov. Okolitá čerstvo rozrytá pôda nás nenecháva na pochybách, že pred nami tu bola črieda čiernej zveri. Pri plnom kŕmidle nachádzame miesto ako vystrihnuté z pravekého karbónu. Voda zadržaná v plytkých bahniskách slúži pre zver ako bahnisko i napájadlo. Prudkým výstupom sa dostávame vysoko do oblakov. Pod nami leží Nová Baňa zahalená do tajomného oparu a vrcholy drobných domčekov sa kúpu v zimných lúčoch zubatého slniečka. Pred nami sa mení aj vegetácia. Ostro vystupujúce korene ihličnanov nám dávajú možnosť sa ocitnúť priamo pod nebom. Už len roztiahnuť ruky a vzlietnuť... Cesta dolu je priam krkolomná. Predovšetkým pre mňa, čo musí dávať pozor pred možným pádom a zranením. Využívajúc cestu zverou vytýčenú, pokračujeme v prudkom klesaní a následnom stúpaní ďalej. Pred sebou máme ešte mnoho tajomných a krásnych miest.

















Skala, čo havrany v sebe ukrýva
Havrania skala je morfologicky výrazné ryolitové bralo, na historických mapách označované ako Rabenstein. Novobanské ryolity sú priestorovo a časovo úzko spojené so vznikom a výskytom novobanských rudných žíl. Dá sa povedať, že ryolitový vulkanizmus bol priamou príčinou vzniku rúd drahých kovov, a teda aj existencie banského mesta ako takého. V okolí Havranej skaly, najmä v horninách andezitového zloženia, bol vyvinutý mohutný súbor paralelných žíl – žilník Reissenschuch, intenzívne ťažený najmä v stredoveku. Žily obsahovali veľmi kvalitnú, tzv. výberovú zlatú a striebornú rudu. O dávnej ťažbe svedčí mnoho povrchových jám – píng a otvorených šachtíc v okolí skaly ako aj štôlní pod skalou, v údolí zvanom Finerňa.



V blízkosti Havranej skaly smerom na Zvoničku sa nachádza otvorené ústie šachty Klingsbittner, ľudovo nazývanej Kamenná šachta. Z vrcholu skaly sa pred nami otvára úchvatný panoramatický výhľad na masív Chlmu (726 m n. m.) medzi Rudnom nad Hronom a Brehmi, v prostredí ktorého sa nachádzajú rudné žily rudnianskeho ložiska, intenzívne ťaženého v rovnakom stredovekom období ako žilník Reissenschuch. I z tohto miesta, podobne ako od Červenej skaly, vidno meandre rieky Hron obchádzajúc časť Novej Bane Brehy a Tekovskú Breznicu a panorámu Štiavnických vrchov. Toto miesto poskytuje výhľad na hrebeň Drastvice (834 m n. m.) a Veľkého Žiaru (856 m n. m.) a na V a JV na západnú časť Štiavnických vrchov až po Slovenskú bránu. Po pravej strane lemujú údolie Hrona východné stráne Pohronského Inovca.



Nad údolím rieky Hron sa nachádzajú dubovo-hrabové háje typu Querceto – Carpinetum. Z drevín tu rastú okrem hrabu obyčajného dva druhy dubov, dub letný a dub zimný. Zriedkavo sa tu vyskytujú dub cérový a dub plstnatý. Naša cesta pokračuje miernym klesaním, kde sa pripája na lesnú cestu, ktorou sa kedysi zvážali mlynské kamene. Pozeráme sa do Sprievodcu Náučného chodníka, podľa ktorého by sme mali pokračovať len miernym stúpaním, ale akosi mi ten údaj nesedí. Nezdá sa mi ani tvrdenie o nenáročnej trase, pre mňa sa tento úsek mení na malé peklo. Zvažujeme náš návrat, ale moje rozhodnutie pokračovať v prudkom výstupe, v ktorom nám kamene a lístie veru nepomáha, nás zavedie na Háj, kde si môžeme prezrieť kameňolom, ktorý vytvára nádherný skalný amfiteáter.





Cesta do výšin prekliata
„...a sme v háji...“ Túto úvahu vyslovím veľmi často, keď prudké stúpanie nemá konca kraja. Cestička kľukatiac sa k jednej z najkrajšej vyhliadkovej lokalite na trase (osobne si ale myslím, že na Havraniu skalu krásou Háj nemá) pokračuje náučným chodníkom s najvyšším bodom 625 m n. m.. Vrchol Hája (712 m n. m.) je budovaný relatívne čerstvými ryolitmi, ktoré neboli postihnuté intenzívnymi hydrotermálnymi premenami. Vlastnosti takéhoto ryolitu, najmä jeho tvrdosť, pevnosť a odolnosť voči obrusovaniu, ho predurčili ako veľmi kvalitnú surovinu na výrobu mlynských kameňov. Táto má v Novej Bani tradíciu rovnako dávnu ako samotné drahokovové baníctvo. Vlastnosti ryolitu na tento účel zlepšovali tiež mnohé jaspisové žilky centimetrových hrúbok. Ryolit sa tu ťažil vo viacerých kameňolomoch a priamo na mieste ťažby sa aj nahrubo opracovával. Stopy po výrobe tu možno vidieť dodnes. Takéto polotovary sa zvážali do mesta, kde sa v kamenárskych dielňach dotvárali do konečnej podoby. Nahliadnuc do miestnej histórie zisťujeme, že okolo r. 1850 vznikla Prvá novobanská spoločnosť na výrobu mlynských kameňov. Po jej rozpade pracovala od r. 1893 Novobanská továreň na mlynské kamene, ktorá dodávala kameň na stavbu ciest, mostov, železníc a na náhrobky. Po 1. sv. vojne sa mlynské kamene ale prestali vyrábať. Okrem výroby mlynských kameňov bol a dodnes je ryolit hojne využívaný aj ako stavebný kameň, najmä pri budovaní dopravných stavieb.



Ostrý hrebeň Hája smerom od kameňolomov k Havranej a Červenej skale ponúka množstvo morfologicky zaujímavých skalných útvarov – rozsiahlych prirodzených ryolitových odkryvov a suťových rozsypov – kamenných morí, viditeľných aj z doliny Hrona. Náš nekonečný výstup končí pri dvojici kamenných útvarov, povedľa ktorých sa rysuje cestička. Informačná tabuľa ma prekvapila. Uvádza výskyt Natrix natrix, Zamenis longissimus, Salamandra salamandra a predovšetkým Podarcis muralis, hoci lokalita tomu akosi nenasvedčuje. Pred nami sa ocitá len nedávno vyklčované rúbanisko bez života. V závetrí sa črtá kameňolom s pričupenou a zrejme už nevyužívanou administratívnou budovou alebo chatou. Na jar či v lete sa sem budeme musieť ešte prísť pozrieť a preveriť výskyt P. muralis. I to je dôvod na lepšie spoznanie tohto kútu Slovenska. Z okraja masívu sa nám otvára majestátny pohľad na časť Novej Bane, na Novobanskú kotlinu a zo západnej časti vidno hrebeň Pohronského Inovca s výraznými vrcholmi, Viničný vrch a Sedlovú skalu. Masív Hája je porastený dubovým a bukovým porastom, miestami borovicami a agátom. Z ríše zvierat je zaujímavý výskyt rysa. Pri klesaní do Kohútova nachádzame v snehu stopy mačkovitej šelmy, no skôr išlo o mačku divú.























Kohútovo – raj sekvojovcov
Prudkým a nekončiacim klesaním, ktoré zapríčinilo peknú svalovku, sa dostávame k lúke, ktorá pokračuje sviežim tempom cez ďalší les až k pútnickému miestu. So spolupútnikom sa zhodujeme na tom, že ísť touto trasou hore (Kohútovo – Háj - ...) je oveľa krkolomnejšie a je dobre, že sme sa rozhodli pre opačnú trasu.
Už pri vstupe do areálu na človeka doľahne akýsi vnútorný pokoj, pokora. Tie sálajú z každého stebla trávy, stromu, kamenia...
Magickosť nepozná hraníc. Rozlieva sa imaginárnym tajomnom súčasnosti.
Kohútovo začalo písať svoju históriu v roku 1863, kedy za veľkého nedostatku vody ovca vyhrabala prameň pitnej vody. Neskôr Novobančania u vody zistili aj liečivé účinky, začalo sa hovoriť o zjaveniach a postupne sem začali prichádzať náboženské sprievody – púte, aby vzdali hold nepoškvrnenej Panne Márii. V meste vznikla „Mariánska spoločnosť“, ktorá si dala ušľachtilý cieľ starať sa o toto miesto a skrášľovať ho.



Zásluhou mešťana Georga Nemčoka bola postavená socha blahoslavenej Panny Márie, ktorá bola vysvätená 3. septembra 1865 miestnym farárom Alexejom Peťkom. Toto miesto vyhlásil banskobystrický biskup Štefan Moyzes v júni 1866 za milostivé. Z milodarov pútnikov bola už v r. 1869 postavená neogotická kaplnka. Základný kameň kaplnky bol požehnaný 17. mája 1869. Hotová a vskutku krásna kaplnka bola vysvätená 12. septembra 1869. Obkolesená je malou botanickou záhradou, ktorej základ tvorí skupinka sekvojovcov mamutích (Sequoiadendron giganteum). Nájdeme tu aj vzácny a ojedinelý exemplár s výškou 34 m. Je to ihličnatý strom z čeľade tisovcovitých. Korunu má tento majestátny strom široko kužeľovitú, kôru škoricovo hnedej farby, mäkkú, zvislo ryhovanú, ktorej hrúbka môže dosahovať až do 60 cm. Ihlice má sivozelené až modrasto zelené. Drevo má prekvapujúco ľahké, červenej farby, no mimoriadne tvrdé a čo je zaujímavé – nehorľavé. Sekvojovec rodí šišky okolo 200tého roku svojho života. Šišky sekvojovca sú vzhľadom k veľkosti stromu pomerne malé (2 až 7 cm), semeno váži len 4,7 mg, kdežto sekvojovce mamutie v prírode dorastajú až do výšky 90m a vážia az 5000 ton. Klíčivosť semien priamo v prírode je neuveriteľne malá, údajne vyklíči len asi jedno z miliardy. Ostatným semenám bráni vo vyklíčení hrubý koberec z opadaného ihličia materského stromu. Sekvojovec môže dosiahnuť vek až 4 000 rokov, výšku 34 metrov a patrí medzi najstaršie dreviny na Zemi. Novobanský jedinec má „len“ 116 rokov. K tomuto mohutnému a starému stromu patrí smutný príbeh. Dal ju vysadiť novobanský lekár Peter Holéczy na hrobe svojej manželky Želmíry, ktorá zomrela ako 34 ročná. Bola to sestra doktora L.N. Tolstého.



...Púť, na ktorej zdolanie sme potrebovali aj s malými prestávkami 3,5 hodinky je u konca. Neľutujeme ani minútu v prírode strávenú, ani bolesť v nohách, ktoré sme tu zanechali. Náučný chodník Zvonička v nás zanechal mnoho. Pokoru, obdiv, úctu. K živej prírode a voči histórii. Naše vnútorné presvedčenie o krásnom Slovensku, navyše tajomnom, neprebádanom, nepoznanom nám dalo ešte viac. Náučný chodník Zvonička z hĺbky človeka vydoluje maximum a siahne na dno ľudských síl. Len tak človek môže nájsť sám seba. Neodmysliteľne spätý s prírodou...

Štefan Čambal, VIVARISTA.sk



Šéfredaktor | 9.1.2015 00:04 | 4 komentáre | 2718x


Dátum: 16.1.2018 14:42:59
URL článku: http://www.vivarista.sk/m/clanky/3519