Naša fikcia... Dnešná, možno pre niekoho aj nezvyčajná publicistika, by kľudne mohla mať podtitulok „Keď sa z teraristiky stane úchylka“. Dôvodom je vskutku nečakaná metóda kŕmenia našich plaziacich sa chovancov, ktorej sa bratislavčan Peter venuje či skôr venoval nejeden rok. Nechajme tohto mladíka, ktorý sa okrem chovu hadov ničím nelíši od svojich rovesníkov, hovoriť. „Viete ako to na sídlisku, akým je Petržalka, chodí...buď beriete drogy a je jedno či mäkké alebo tvrdé, kradnete, vekslujete alebo sa venujete nejakému nezvyčajnému koníčku. No a práve teraristika takým nezvyčajný práveže je! Jeden má doma psa, iný mačku či akváriové ryby, ale to je tak všetko. Nič mimoriadne, čo by doma nemal niekto iný. Tým nemáte príliš ako vyniknúť a v hierarchii rebríčku popularity nedosiahnete na vrchol...“, rozhovoril sa Peter, ktorý si medzitým vzal do rúk Lampropeltisku (nášmu redakčnému fotografovi Palimu tým spravil očividnú radosť, keďže sa sám venuje ich chovu) z jej terária. „Svoj chov som začal s veľhadmi kráľovskými, ale ich uhryznutie "sakra" krváca a neskutočne bolí...Nedalo sa to len tak prehliadnuť. Ako zaujal som vo svojej partii nimi, to hej, no vyberať si z hlbokých rán na rukách hadie zuby nie je bohviečo. Tak som ich chov vzdal a zameral sa na farebne atraktívne korálovky. Vymenil som ich za veľhady a začal chovať. Nie vo veľkom, to nie. Časom mi totiž došli kŕmne myši a nájsť v Blave iného dodávateľa myší je trošku problém. A bola tu aj otázka toho, že som nemal na ne prachy...“, vysvetlil dôvod svojho nečakaného rozhodnutia Peter. Je fakt, že nájsť na Slovensku niekoho, čo by vám vedel pravidelne posielať myši či potkany je tvrdý oriešok, na ktorom si vylámalo zuby nie málo teraristov. Skôr zoženiete dodávateľa kŕmneho hmyzu, než kvalitného a spoľahlivého dodávateľa hlodavcov. A svoje hady niečím musíte kŕmiť. Aj Peter tento svoj problém vyriešil vskutku nečakane. Dopomohla mu v tom populárna knižka od Jirku Haleša „Moji priatelia hady“, ktorú má doma isto každý terarista a herpetológ. „Túto knižku som zhltol na jeden krát, tak ma zaujala! V istom odseku tejto knižky samotný jej autor spomína, že nejakého svojho hadíka skúsil nakŕmiť tak, že sa mu had zahryzol do prsta a „nasúkal“ ho do seba...A to rozhodlo!“, s iskrou v oku spomína Peter, ktorý sa rozhodol pre časopis VIVARISTA.sk názorne ukázať spôsob kŕmenia svojich koráloviek.
„Vzal som hadov po jednom do ruky a nechal si každého zahryznúť do prstu na ruke. Had reagoval bleskovo a za chvíľku začal do svojich útrob súkať najdlhší prst – prostredník. Ak ten bol z predošlých kŕmení dohryzený až do krvi, na rad prišiel aj ukazovák“, prezradil Peter. Korálovku nechal, aby pravidelnými pohybmi svojich ozubených čeľustí si jeho prst vsúkala do vnútra až pokiaľ sa dalo a keď had prestal s peristaltickými pohybmi svojho tela súkať prst ešte hlbšie, ráznym pohybom celej ruky vytrhol predmetný prehltnutý prst z hada. Fakt, že pritom nie raz vytrhol hadovi zuby z tlami, bol vedľajší. „Aspoň som mal dosť času na ďalšie kŕmenie a rany na prste sa mi pomaličky začali hojiť“, dodal k tomu. „Takto som v pravidelných intervaloch kŕmil svoje korálovky. Oni mali pocit, že sú nažraté, ja som zas ušetril na myšiach. Odporúčam to fakt každému, len pozor na krv. Ak budete kŕmiť takto v teráriu, môže sa do ďalšieho prstu zahryznúť aj ďalší had a to je už o nervy...“, povedal.
Hoci hady nikdy nemohli byť skutočne nakŕmené, vďaka ich relatívne pomalému metabolizmu a predovšetkým odolnosti vydržali takéto „kŕmenie“ pomerne dlho. Až kým Petrovi nezostal jediný had... „Tie potvory nevďačné začali kapať ako hnilá hruška. Raz za čas, keď som prišiel k prachom som im kúpil nejakú lacnú myš, ale na viac som nemal.
Od hadov k...
Ako čas plynul, u Petra sa objavila priam nečakaná úchylka. „Nemal som babu, tak čo...Raz pri takomto kŕmení sa mi korálovka zahryzla do rozkroku. Našťastie cez tepláky, ale i tak to bola neskutočná bolesť, ktorú nikomu neprajem...Zasiahla fakt najcitlivejšie miesto na mužskom tele. No lenže zrazu, keď táto bolesť ustúpila, pocítil som obrovské vzrušenie. Aj neskôr som si nechal hada zahryznúť sa do toho miesta, ale tentoraz bez šiat. Blbo sa mi o tom rozpráva, tak poprosím o zatajenie skutočného môjho mena, nech sa mi čitatelia nesmejú...“, poprosil nás Peter, ktorý si takto začal spestrovať svoj intímny život. „Čo už...Ako nezatracujte ma za to, ale jednou ranou som zabil hneď dve muchy. Pozrite sa na to z tejto strany...“.
U Petra sa časom objavila priama závislosť, ktorú potvrdilo aj odborné vyšetrenie u lekára. Od jeho ošetrujúceho lekára sme sa dozvedeli, že „Sexuálna úchylka alebo sexuálna deviácia alebo novšie aj sexuálna odchýlka je sexuálne správanie vybočujúce zo spoločenských noriem, druh sociálnej deviácie, čo je aj prípad môjho pacienta Petra. Hoci ide o pojem utváraný ako sociologický, v minulosti sa označenie jeden čas používalo ako psychiatricko-sexuologický termín pre niektoré spoločensky konfliktné typy a vlastnosti erotickej reaktivity, dnes označované ako parafílie. Oficiálne bol termín zavedený do DSM (Diagnostický a statistický manuál) v roku 1968 (DSM-II) a neskôr (zrejme od roku 1980, vydanie DSM-III) nahradený pojmom parafílie. V MKCH-10 sa označuje ako poruchy voľby sexuálneho objektu. U môjho pacienta ide o spojenie koníčku ako je teraristika s odchýlkou, ktorá sa prejavuje tak, ako vám spomenul. Pre udržanie lekárskeho tajomstva vám, žiaľ, neviem a nesmiem poskytnúť podrobné informácie“, povedal ošetrujúci lekár.
Pár dní po našej návšteve u Petra nám on sám zavolal s tým, že si našiel konečne babu a priam nečakane „praštil“ s teraristikou. „Už ma nebaví a nenapĺňa...Nechcem sa o nej už ani baviť...“, povedal nám Peter, ktorý zrejme si našiel nový zmysel svojho života. Slovenská teraristika síce prišla o ďalšieho svojho člena, ale ľudí ako je či skôr bol Peter sa všade nájde dosť...
Text: Štefan Čambal, VIVARISTA.sk
Foto: Pavol Purgat, VIVARISTA.sk