Systematikapodrad: dážďovky (Lumbricina)
nadčeľaď: Biwadriloidea
čeľaď: Biwadrilidae
nadčeľaď: Criodriloidea
čeľaď: kriodrilusovité (Criodrilidae)
nadčeľaď: Lumbricoidea
čeľaď: Sparganophilidae
čeľaď: Ailoscolecidae
čeľaď: Hormogastridae
čeľaď: dážďovkovité (Lumbricidae)
čeľaď: Lutodrilidae
nadčeľaď: Glossoscolecoidea
čeľaď: Kynotidae
čeľaď: Microchaetidae
čeľaď: Glossoscolecidae
čeľaď: Almidae
nadčeľaď: Megascolecoidea
čeľaď: Ocnerodrilidae
čeľaď: Megascolecidae
čeľaď: Eudrilidae
čeľaď: Aeolosomatidae - často zaraďované pod mnohoštetinavce alebo inde v rámci máloštatinavcov
čeľaď: Acanthodrilidae
čeľaď: Octochaetidae
Dážďovky (Lumbricina) sú podrad máloštetinavých obrúčkavcov, v niektorých deleniach ide o rad dážďovky alebo dážďovkotvaré (Lumbricida).
Morfológia dážďovky
Valcovité telo zložené zo 110 – 180 článkov. Chrbtová strana je vypuklá a brušná plochá a svetlejšia. V prvom článku na spodnej strane je ústny otvor. Na dlhších článkoch sú štyri páry tuhých štetín. Dva páry na bokoch a dva páry štetín na brušnej strane. Na brušnej strane 14. článku bokom od brušných štetín ležia malé vývody vajcovodov. 15. článok na brušnej strane má pyskovité nadurené ústie semenovodov od ktorých sa k opasku 2 kanáliky, ktoré slúžia na vedenie spermy pri kopulácii. Dôležitou časťou tela je nápadná zdurenina, ktorá sa začína väčšinou 31. alebo nasledujúcim článkom a končí 37.článkom. Je to opasok. Jeho tvar, poloha a veľkosť sú dôležitými znakmi pri určovaní druhov dážďoviek. Opasok má na spodnej strane dva pohlavné hrbolčeky. Žľazy v opasku vylučujú okolo znesených vajíčok vajcovú schránku.V schránke vajíčka prekonávajú vývoj, takže schránku opúšťajú už malé dážďovky. Na chrbtovej strane v medzičlánkovej priehradke medzi 9. až 10. článkom je otvor (pór), z ktorého na povrch tela vyteká sliz. Ďalšie póry ležia medzi nasledujúcimi článkami.
Anatómia dážďovky
Tráviaca sústava
Stredom tela sa tiahne rúra TS. Začína sa ústnou dutinou, ktorá siaha až do 3. článku. Za ňou je rozšírený svalnatý hrtan, ktorý pokračuje pažerákom. V 10. až 14. článku sa rozširuje na hrvoľ, za ktorým nasleduje žuvací žalúdok a mohutné črevo.
Cievna sústava
Je uzavretá. Tvorí ju hrubšia chrbtová cieva poháňajúca krvnú plazmu obsahujúcu hemoglobín zo zadnej do prednej časti tela. V 7. až 11. článku krvnú plazmu privádza 5 spojok označovaných ako srdce do hrubšej cievy v podobe párovitých stužiek.
Vylučovacia sústava
Belavé chumáčiky – vylučovacie ústroje – metanefrídie. Najväčšie sú medzi 13.až 20. článkom.
Rozmnožovacia sústava
Má tri páry semenných vrecúšok so stlmenými schránkami na prvých 2 vrecúškach. Sú to zásobárne samčích pohlavných buniek, ktoré sa tvoria vo 2 pároch semenníkov. Semenníky ležia na stenách priehradok medzi 9. až 10. článkom. Samičie pohlavné ústroje – vaječníky, sú tiež párové a veľmi malé.
Nervová sústava
Na brušnej strane – nervový rebríček, ktorý sa rozprestiera po celej dĺžke tela. Jeho začiatok tvorí párová nadhltanová uzlina spojená dvoma nervovými pármi (komisuromi) s podhltanovou uzlinou.
Charakteristika
Sú to väčšinou stredne veľké červy, žijú v pôde a v hnijúcom dreve. Niektoré sa zdržujú v mokrej bahnitej pôde močiarov, nežijú však priamo vo vode. Oči chýbajú, v koži sú však rozptýlené fotoreceptorické bunky. Majú 1 – 2 páry gonád, ich uloženie v určitých somitoch je dôležitým systematickým znakom. Hoci majú značnú regeneračnú schopnosť, rozpad (schizogenéza) nie je normálnym spôsobom nepohlavného rozmnožovania.
Všeobecne známym druhom je dážďovka zemná (Lumbricus terrestris) (uvádzaná pod druhovým názvom „obyčajná“). Pod vlhkou kôrou práchnivejúcich pňov žije dážďovka svietivá (Eisenia lucens), v hnoji a rôznych organických zvyškoch nájdeme príbuzný druh Eisenia foetida. V bahnitej pôde močiarov žije olivovozelený a dosť veľký druh kriodrilus bahenný (Criodrilus lacuum), má až 30 cm. Za endemity slovenskej fauny sú považované teplomilné druhy Allobophora hraběi a Eisenia veneta z okolia Nitry (Ferianc & Korbel, 1972). Dážďovky zohrávajú veľkú úlohu pri prevzdušňovaní a zúrodňovaní pôdy.
Dážďovky vďaka svojmu obsahu živín a aj tomu, že sa s nim možno stretnúť prakticky kedykoľvek po daždi aj na našich uliciach, tvoria pre mnohé v teráriu (a v akváriu) chované živočíchy podstatný či čiastočný prvok ich jedálničku. Ale nie všetky druhy našich chovancov ich aj radi prijímajú. Okrem toho môže pri ich skrmovaní prísť aj k prenosu niektorých parazitov. Zašlo to až tak ďaleko, že pred rokmi bola dážďovka ako krmivo priam zatracovaná chovateľmi.
Ale jej sláva nenechala na seba príliš dlho čakať.
Aj keď s istými obmedzeniami, ale možno ich takmer všetkým živočíchom predkladať.
Teda ak sú ich ochotné prijať.
Problémom môže byť aj to, že dáždovky ako máloštetinavé obrúčkavce majú telo pokryté drobnými tvrdými a ostrými brvami, ktoré im pomáhajú pri samotnom pohybe a zrejme plnia i obrannú funkciu. Navyše je tu prítomnosť aj slizu a tráviaceho traktu plného nechutných a nestráviteľných látok.
Na druhej, pozitívnej stránke, prečo chovať a skrmovať našim chovancom práve dážďovky, je fakt, že ich mäso neobsahuje prakticky žadne tuky, je zložené z veľmi jemných vlákien, vďaka čomu je ľahko stráviteľné, po výživnej stránke priam diétne.
Z našich druhov dáždoviek je najmenej vhodná dážďovka hnojná (Eisenia foetida), žijúca vo vrchných vrstvách odumierajúcej vegetácie, v kopách kompostu a v hnoji. Rozoznáme ju od iných druhov podľa červenohnedého chrbta s tmavšími pruhmi na prednom konci tela. Zvieratá ju prijímajú pre jej zápach po močovine veľmi neradi a je tu aj riziko, že po opätovnom predkladaní práve tohto druhu dážďovky sa u našich chovancov prejaví podmienený reflex odmietanie akýchkoľvek dážďoviek.
U nás najbežnejšej dážďovke obyčajnej (Lumbicus terrestris), ktorá je svetlo ružová, na chrbte má pozdĺžny hnedočervený pruh a zadná časť tela je dorsoventrálne sploštená, by sa v domácnosti veľmi nedarilo, pretože vyžaduje iné životné podmienky. Dážďovky neznášajú slnko, sucho a nízke a vysoké teploty. Ale ani tento druh nie je s prílišnou chuťou prijímaný.
Pre skutočne veľké druhy živočíchov je vhodná až 30 cm dlhá Lumbricus hercules, ktorá má dosť tvrdé mäso.
Z dážďoviek je veľmi vhodná mliečne až sklovito sfarbená dážďovka mliečna (Octolasium lacteum), dážďovka tmavá (Allobophora caliginosa), ktorá je tmavšia než d. mliečna, dážďovka načervenalá (Lumbricus rubellus), ktorá má spodok tela svetlý, chrbát je červenohnedo s fialovým až modrým leskom a oveľa menšia dážďovka ružová (Eiseria rosea), ktorá je až nápadne svetlo ružová.
Vonku nazbierané dážďovky možno skrmovať živé a celé (veľké druhy mlokov, žiab...) a vtedy ich umiestnie do väčšej nádoby, kam sme pridali vlhký pokrčený napr. baliaci papier. Vlhko je žiadúce, ale na dne nesmie stáť voda, inak je riziko utopenia dážďoviek veľké. Nádobku zatvoríme a vložíme s dážďovkami do chladu na tmavé miesto. Tu ich necháme aspoň 48 hodín. Táto doba je podstatná, pretože práve vtedy sa im vyčistí tráviaci trakt a až potom môžeme ich predložiť našim chovancom.
Pri skrmovaní veľkých dážďoviek menším druhom môže nastať problém. Preto sa odporúča predkladať len primerane veľké alebo naporciované dážďovky. Usmrtíme ich vložením do pár dcl horúcej vody a pridaním väčšieho množstva studenej vody. Potom ich stačí rozrezať na primerane veľké kúsky, z ktorých pomocou chrbtu noža vytlačíme posledné zbytky obsahu čriev.
Ale dážďovky si môžeme odchovať aj sami doma.
Na ich chov potrebujeme vhodnú nádobu z pevného nepriehľadného materiálu (dážďovky neznášajú svetlo) s priliehavým vekom (chráni pred vysúšaním a vínnymi muškami) s prevzdušňovacími otvormi na stenách a drenážnymi otvormi na dne nádoby (odvod prebytočnej vlahy). Je potrebné dodržať rozmery nádoby v pomere 1 : 2 : 3, pretože aktivita dážďoviek je závislá od plochy povrchu. Môže byť vyrobená z dreva alebo z plastu. Drevo má dobré izolačné vlastnosti, no postupne začne tiež prehnívať. Plastové sú odolnejšie a lepšie sa čistia. Nádobu môžeme umiestniť na chodbu, balkón (pokiaľ nemrzne), do garáže, dielne, pivnice. Nesmie však byť na priamom slnku (aby nedošlo k prehriatiu a vysušovaniu substrátu). Pod nádobu je vhodné dať misku na zachytávanie odtekajúcej prebytočnej vlhkosti.
Podstielka
Tá slúži na udržanie vlhkosti a ako "bydlisko" pre dážďovky. Je možné použiť hlinu, staré lístie, trávu, slamu, hobliny, navlhčený roztrhaný novinový papier. Veľmi dôležitá je dostatočná vlhkosť, na ktorú sú dážďovky veľmi citlivé.
Vhodnou potravou pre dážďovky je rastlinný odpad (šupy a zbytky z ovocia a zeleniny, zbytky chleba a pečiva, vylúhovaný čaj i v sáčkoch, kávová usadenina, rozdrvené vajcové škrupinky, tráva, lístie, hobliny, piliny...).
Nevhodnou potravou sú kosti, mäso, ryby, mliečne výrobky, zbytky mastných jedál.
Treba dať pozor na vysoký obsah soli (horná hranica ktorú dážďovky znášajú je 0,5% koncentrácia) a na zbytky, ktoré by mohli byť kontaminované zbytkami chemických postrekov (napr. citrusové plody).
Potravu postupne zahrabaváme na rôzne miesta do podstielky tak, aby bola vždy zakrytá. Odpad, ktorý trčí z podstielky alebo je veľmi veľký, môže začať zapáchať alebo plesnivieť. Také časti treba z nádoby odstrániť.
Použitá literatúra:
Ondráček J.: Chovy hmyzu, zdroj živočišných krmiv, Bioinfo, 1992
Text: Štefan Čambal