Článok prebratý zo serveru www.vivarista.sk


Chov niektorých druhov hmyzu voľne v bytových podmienkach

Článok zo sekcie Teraristika

obrázokDlhšiu dobu, čo človeka doprevádza hmyz na jeho ceste životom sa zvažovala možnosť chovu niektorých druhov hmyzu voľne v priestoroch bytu. Experimentálne už bol vyskúšaný chov určitých plazov (gekóny, varany, chameleóny…) či cicavcov v takýchto podmienkach, ale v prípade hmyzu sa tejto možnosti venovala len minimálna pozornosť (snáď s výnimkou neželateľného, ale o to úspešnejšieho “chovu” synantropných druhov švábov). To ma inšpirovalo k nasledujúcemu experimentálnemu chovu hmyzu (1985 – 1989, 1999 až 2009) v priestoroch celoročne obývaného troj a neskôr jedno - izbového bytu (jedna na pokus vyčlenená, ale obyvateľmi bytu naďalej využívaná izba, resp. celý byt). Na tento experiment som použil niekoľko druhov pakobyliek, strašiliek i modliviek a niekoľko druhov švábov.

Pakobylka indická, Carausius morosus patrí medzi najbežnejšie chovaný druh pakobylky. Opis tohto druhu tu podľa mňa nie je podstatný. Do bytu som pokusne umiestnil skupinu 20 jedincov pakobyliek, časom doplnených o 40 dielnu skupinu tohto druhu hmyzu. Na okná som pripevnil tzv. mušie pletivo, ktoré malo zabrániť úniku chovancov. Vzhľadom k tomu, že pokusná miestnosť susedila s balkónom, počas leta bolo chovanému hmyzu umožnené vďaka mušiemu petivu, ktoré pokrývalo aj časť balkóna dostať sa do balkónových priestorov a teplota i vzdušná vlhkosť v tejto miestnosti bola úplne iná, než v iných častiach bytu. Preto sa v nej až zázrakom darilo aj ďalším teplomilným a vlhkomilným druhom hmyzu. Ako potravu som pakobylkám indickým predkladal brečtan, maliny a ruže, ktoré sa v oboch prípadoch rozmiestňovali po celej chovnej izbe. Túto potravu som menil pravidelne raz za tri dni. Živné rastliny som umiestňoval do pohárov s vodou, do ktorej som ešte pridal lyžičku cukru na liter tekutiny, aby rastliny dlhšie vydržali. Pakobylky som napájal občasným postrekom vodou prostredníctvom rozprašovača. Pakobylky sa občas priživovali aj na rôznych okrasných izbových rastlinách, ktoré moja mama pestovala v domácnosti. Pomerne často sa dali pozorovať na rozvetvenej čínskej ruži a pri konzumovaní iných druhov rastlinných častí (viď NATRIX, Praha (1996 (4 / 12): 3 - 4). Za necelý mesiac po zahájení pokusov sa pakobylky v oboch prípadov veľmi rýchlo rozšírili po celom priestore izby a niekedy aj bytu. Celý experiment trval v prvom prípade dva mesiace, v druhom prípade päť mesiacov a počas tohto obdobia som pozoroval úhyn len troch a dvoch pakobyliek (ak nepočítam jedince záskané už mŕtve). K rozmnoženiu pakobyliek došlo vcelku nečakane a “explozívne”aj vďaka pomerne veľkej odolnosti ich vajíčok voči suchu, ktorým bola poznačená zadná časť izby. Mladé pakobylky indické sa v týchto pomerne nestálych teplotných a vlhkostných podmienkach liahli za cca. 3 – 6 mesiacov. Dospelé samice denne kládli pomerne veľký počet vajíčok, až 8 – 10 kusov. Po ukončení celého môjho experimentu som ešte dlhší čas mohol pozorovať množstvo malých, len niekoľko mm - vých mláďat (nýmf), ale predpokladám i niekoľkopercentný únik či úhyn.

Vo veľmi podobných či úplne rovnakých podmienkach som mal možnosť počas druhého experimentu sledovať život a vývoj týchto druhov pakobyliek: z Malajzie, Sundských ostrovov, Novej Guíney a Austrálie, Madagaskaru, Seychel, Komor, Maskarén i ostrova Réunion pochádzajúci druh Sipyloidea sipylus, charakteristický svojimi veľmi dlhými tykadlami, dlhšími než predné končatiny sa pri svojej veľkosti až 9, 5 cm pomerne ľahko prispôsoboval tomuto polodivokému životu v izbe. Vzhľadom k tomu, že tento druh má i krídla, veľmi ľahko sa premiestňoval po celom bytovom priestore. Pri sebaobrane vypúšťa tento druh páchnucu látku, ktorá je však v uzavretom priestore dosť nepríjemná. Množstvo podlhovastých len 3 - 4 mm veľkých vajíčok som mohol pravidelne nachádzať na stenách (dolných častiach), v štrbinách i v rohoch, ale najčastejšie boli pripevnené na častiach izbových rastlín a v rôznych škárach. Výhodou u tohoto druhu pakobylky je, že jej vajíčka sa prakticky liahnu v akýchkoľvek podmienkach v časovom rozmedzí 2, 5 až 4 mesiace. Mláďatá u tohto druhu boli zelenkasté a priesvitné s neprirodzene dlhými nohami a svojou veľkosťou 1, 5 cm mnohokrát vytvárali až vrstvu na rastlinách či iných predmetoch, kde sa najčastejšie zdržovali i ukrývali. Tento druh pakobylky som choval v izbe tri mesiace, neskôr som ich všetky rozdal.

Druh Baculum extradentatum pôvodom nie z Madagaskaru, ako sa dlho v našej literatúre uvádzalo, ale z Južného Vietnamu (Annamu) a Zadnej Indii má dlhšie a tenšie nohy s tŕňovitými výrastkami. Aj na hrudi a hlave má niekoľko tŕňovitých výrastkov. Najskôr osem a potom ďalších dvadsať exemplárov tohto druhu som umiestnil do svojej izby a čakal na výsledok. Dlho som však čakať ani nemusel a desiatky 2, 5 mm veľkých šedobielych vajíčok s tmavým mramorovaním oválneho tvaru, z ktorých sa o dva mesiace vyliahlo množstvo mláďat, svedčilo o pomerne priaznivej klíme v časti izby, i keď sa tento druh pakobylky bez problémov množí aj v suchom prostredí našich bytov. Typickým pre tento druh bol spoločný výskyt viacerých veľkostných skupín na stenách i vegetácii po celom priestore izby.



Posledným druhom, pôvodom z Jávy bolo niekoľko jedincov náhodne získaných pakobyliek Orxines macklottii. Veľkosť cez 7 cm (samec 5,5 cm, samica až 8 cm) ju radí medzi stredne mohutný druh, ktorý svojím čiernohnedým, hnedým alebo zeleným sfarbením nápadne pripomína stromový lišajník. Tento druh pakobylky má na hlave dva tŕne a 5,5 cm tykadlá. Zaujímavosťou tohoto druhu je jej obrana. V ohrození svoje malé krídla roztiahne a nepriateľovi ukáže oranžovo sfarbené krídla doplnené s čiernymi a bielymi okrajmi. Keby nebolo úzkej potravinovej špecializovanosti tohto druhu na rododendrony, patrila by určite medzi ľahko chovateľné druhy pakobyliek. Bohužiaľ tento druh sa mi nepodarilo rozmnožiť pre nedostatočne vlhké prostredie v byte (vyžaduje vysokú až 90 % vhlkosť a teplotu 25 st.C).

V podobných podmienkach, ako pakobylky som choval aj strašilku strapkatú (Extatosoma tiaratum), v prvom prípade sa mi ju nepodarilo vôbec rozmnožiť pre suché prostredie, ale v druhom prípade bol jej chov už jednoduchší. Prítomnosť nádrží s vodou a pomerne pravidelné rosenie i zálievka tu pestovaných rastlín vytvárali dobré, vlhké vzdušné podmienky. Pri druhom pokuse som si doniesol skupinu 15 strašiliek tohto druhu a časť z nich (7) som choval v izbe polodivokým spôsobom. V prvom prípade mi ich 50 % uhynulo, ale už v druhom tu uvádzanom prípade mi ich šťastne prežilo všetkých sedem jedincov. Perfektné a naozaj veľmi účinné mimikry ich robili doslova neviditeľnými, hlavne pri voľnom chove na rôznych vegetáciách. Vajíčka som nikdy nenašiel, iba množstvo niekoľko mm veľkých mláďat ma presvedčilo, že sa im očividne darí aj v takýchto podmienkach. Chovný materiál tejto strašilky som po niekoľkých mesiacoch daroval priateľovi, ktorý naďalej vo veľkom množstve rozmnožuje pôvodný kmeň, ale už v insektáriách.

Len pred niekoľkými mesiacmi sa mi podarilo do chovu postupne získať tri dospelé samičky strašilky (Eurycantha calcarata). Jej veľkosť ma tak trochu zaskočila, veď 15 cm veľké obrie strašilky sa nevidia každý deň. Telo má tento druh omnoho hrubšie, než iné príslušníčky rodu a keďže po jej bokoch a nohách vyrastajú až centimetrové tŕne, manipulácia s nimi nebola pre mňa vôbec bezbolestná, pretože v čase ich získania ma poranil mohutný samec leguána zeleného. Často som mal možnosť pozorovať samičky pri ich kladení vajíčok do kvetináčov s izbovými rastlinami. Po pomerne dlhom inkubačnom období, trvá až 4 mesiace, sa liahlo veľké množstvo mláďat tmavohnedej farby, ktoré som napokon rozdal.



V prvom svojom experimente som použil aj tri druhy exotických švábov: Blaberus craniifer, Nauphoeta cinerea a Blaptica dubia, u ktorých (až na synantropný druh Nauphoeta cinerea, ktorého rozmnoženie bolo dosť masové, ale časom sa ho podarilo úplne eliminovať) som však nedosiahol veľkého rozmnoženia pre pomerne nevyhovujúce podmienky v byte. Problémom bolo aj prostredie, kde som ich choval na voľno a keďže šváby milujú teplo i vlhko, nemohlo dôjsť k ich mohutnému rozmnoženiu v daných podmienkach. Za pokus by určite stál experimentálny chov švábov rodu Periplaneta, ktorý by sa za daných podmienok mohol uchytiť aj v byte a v jeho okolí. S odstupom času sa moja chovateľská pozornosť zamerala takmer výlučne na chov exotických druhov švábov, čo o.i. spôsobilo aj ich nechcený občasný únik do voľného priestoru bytu. Z celkového počtu chovaných 18 druhov švábov s veľkým úspechom sa darilo krátkodobo, či dlhodobo prežívať oveľa prispôsobivejším synantropným druhom Pycnoscelus surinamensis, Phoetalia pallida, Nauphoeta cinerea, Neostylopyga rhombifolia, imaga Panchlora nivea, Gromphadorhina portentosa. U švábov Pycnoscelus surinamensis a Nauphoeta cinerea som nymfy a dospelé jedince často nachádzal v ďalších insektáriách s inými druhmi švábov (dokonca im nevadilo ani sucho u švábov Polyphaga aegyptiaca), či v kvetináčoch umiestnených po byte. U Phoetalia pallida a Neostylopyga rhombifolia dochádzalo k obdobnému problému s prenikaním nýmf do iných nádrží, ako tomu bolo u predošlých druhov. Panchlora nivea som najčastejšie nachádzal pod oknami v byte a mnohokrát som pozoroval naletujúce dospelce na zapnutú tv obrazovku. U tohto druhu však, na rozdieľ od iných švábov, nedochádza k invázii do priestorov bytu, pretože sú to špecialisti na tekutú potravu a vo väčšine prípadov do niekoľkých dní uhynú. Od švába Gromphadorhina portentosa som voľne v byte najčastejšie nachádzal malé nymfy, ktorým sa čas od času podarilo uniknúť medzi jednotlivými medzerami v pletive na veku ich nádrží.



Pred niekoľkými rokmi som voľne v bytových podmienkach choval aj nášho zástupcu hmyzu - modlivku zelenú (Mantis religiosa). Je to náš chránený druh hmyzu, preto všetky exempláre tohto druhu použité v experimente som následne vypustil na pôvodné lokality v okolí Levíc, kde som ich odchytil. V prvom prípade sa jednalo o desať párov. Každý pár som umiestnil oddelene na jednu vysokú a bohato zarastenú izbovú rastlinu. Potravu u nich tvoril hmyz, ktorý občas priletel oknom do bytu. V druhom prípade som však odchytil len dva páriky modliviek, u ktorých potravu tvoril aj hmyz rovnako voľne sa pohybujúci po izbe, ktorý som použil na svoje pokusy. Vzhľadom na schopnosť modliviek aktívne lietať sa mnou vysadené jedince pomerne rýchlo rozmiestnili po celom byte a izbe. Zaujímavá bola skutočnosť, že modlivkám chovaným neskôr v insektáriu sa pri zvliekaní skrivil kŕčny násadec, čo skončilo ich úhynom, modlivkám chovaným pri prvom pokuse sa takéto ťažkosti so zvliekaním nevyskytli. Po mesačnom chove voľne v byte a neskôr i v izbe som na fikuse a tradeskancii našiel po jednom kokóne vyplnenom vajíčkami modlivky zelenej. V prvom prípade sa celý kokón vzhľadom na nízku vlhkosť rozpadol, pri druhom pokuse sa z kokónu vyliahlo 160 mláďat, ktoré som spolu s dospelými vypustil na pôvodné lokality.



Text a foto: Štefan Čambal



Šéfredaktor | 18.1.2013 21:30 | 0 komentárov | 6340x


Dátum: 29.3.2024 10:11:40
URL článku: http://www.vivarista.sk/m/clanky/2196