Autor: Štefan Čambal S MUDr. Radovanom Bočom, lekárom a cestovateľom v jednej osobe, som sa nestretol náhodou. Podarilo sa mu totiž navštíviť pre nás exotickú a lákavú krajinu -Vietnam.Dôvodom k nášmu stretnutiu bola aj jeho cesta po Vietname a objav dovtedy pre vedu neznámeho gekóna. Sadli sme si na lavičku vnorenú do lesa v areáli bratislavskej Botanickej záhrady, ja som zapol diktafón a spolu so svojím spoločníkom som sa „vydal“ po dobrodružných cestách.
* Cestovanie, teraristika a štúdium na lekárskej fakulte…Ide to vôbec dokopyť
- Úspešne prepojiť tieto záľuby s medicínou je pomerne ťažké. Ak sa chce človek poriadne venovať jednému, už mu neostáva veľa času na to druhé. Osobne si však myslím, že sa dajú tieto moje záľuby, cestovanie a aj medicína úspešne prepojiť. Pri určitej dávke vhodného delenia voľného času to ide. Čo sa týka teraristiky, snažím sa poskytnúť svojim chovancom čo najvhodnejšie podmienky na život v teráriách. Inak by to nemalo ani zmysel. Vo Vietname som bol spolu s priateľom a kolegom Marošom Pacalajom, ktorý sa zaoberá chovom exotických nosorožtekov.
* Kedy ste do Vietnamu cestovali ť
- Vietnam sme navštívili v čase od 15.júla do polovici augusta 1999. Keďže som práve vtedy skončil lekársku fakultu a mal som nejaké financie nasporené (čosi mi dali aj rodičia, ktorí vedeli, že mojím snom je navštíviť skutočný prales), slovo dalo slovo…
* Podarilo sa vám vo Vietname navštíviť aj domorodé dedinky, alebo ste sa takýmto stretnutiam radšej vyhýbaliť
- Neďaleko jazera, pri ktorom sa mi podarilo odchytiť užovku rodu Rhabdophis subminiatus, vyvolala naša návšteva patričný rozruch. Domorodci, žijúci v bambusových chatrčiach bez elektriky takmer spadli z nôh, keď uvideli dvoch belochov vychádzajúcich z „ich pralesa“. Spôsob života týchto ľudí totiž pozostával v tom, že ráno vstali, na svojom políčku čosi okopali a s príchodom večera sa opäť vrátili do svojich primitívnych domovov. Naša samotná prítomnosť bola u nich pokladaná za vyslovenú raritu a mám dojem, že na vlastné oči videli belochov vari po prvý krát. Preto sa nás domorodé deti priam báli a možno aj pokladali za duchov. Len neviem či za dobrých, alebo zlých.
* Koľko vás vyšla cesta do Vietnamuť
- Expedícia po Vietname ma stála približne 400 – 500 US dolárov, čo nie je až tak veľa. Vďaka zahraničným brigádam som si mohol postupne našetriť na svoje cesty po Ázii. Posledných 50 US dolárov som minul v Malajzii, kde sme mali 12 hodinovú prestávku v Kuala Lumpure. O našom bezvízovom styku s touto krajinou som sa dozvedel len náhodou tesne pred cestou a mať možnosť vidieť na vlastné oči túto krajinu za to rozhodne stojí. Bola to moja prvá cesta po Ázii, ktorú som absolvoval s kolegom – cestovateľom, ktorý Vietnam pred 10 rokmi už navštívil. Aj za tak krátke obdobie sa krajina veľmi zmenila. Mať možnosť porovnávať jej rozvoj a výrazné napredovanie je vzrušujúcim zážitkom pre každého. Bez bezprostrednej pomoci priateľa Ann z Vietnamu, ktorý na Slovensku vyštudoval lesnícku školu a právnickú fakultu doma, by sme sa asi ťažko zorientovali v tejto krajine. Podarilo sa nám za ten mesiac, čo sme v tejto krajine strávili, navštíviť Severný Vietnam. Marián Pacalaj zo Žiaru nad Hronom, ktorý mi tvoril na mojich cestách spoločnosť, sa zameriaval na hmyz. Po nepríjemnej príhode v istom národnom parku, kde sme sa asi nepáčili miestnym lesníkom vďaka našim aktivitám s entomologickými sieťkami, sme radšej odišli asi 300 km od Hanoja, severne k čínskej hranici do malého provinčného mestečka, v ktorom sa o nás vôbec nikto nezaujímal. Deprimujúco na nás pôsobila okolitá príroda zničená chemikáliami používanými počas nedávnej vietnamskej vojny. Holé kopce, vymietené pralesy a jazvy vietnamskej prírody… To bolo všetko, čo zostalo po nedomyslenom zásahu človeka, ktorý totálne zlikvidoval pôvodné plochy pralesa.
* Pri ceste domov na Slovensko ste navštívili aj Malajziu. Čo vás v nej najviac zaujaloť
- V prvom rade treba povedať, že to bol pre nás šok prísť z Vietnamu do Malajzie. Keď navštívite po prvý krát Kuala Lumpur, máte dojem, že ste v New Yorku uprostred Ázie. Samé výškové budovy, štvorúrovňové križovatky a cesty…Ohromný dojem z hypermoderného mesta. Prales sa nám však nepodarilo navštíviť. Prileteli sme okolo šiestej večer, ale hodinu mi trvalo kým som sa vymotal z najmodernejšieho letiska, pričom Marián zostal strážiť našu batožinu. Ďalšiu hodinu mi trvala cesta len do samotného mesta, pretože letisko je položené mimo neho. Na druhej strane som ale mal možnosť vidieť osvetlené mesto, čo bol zážitok na celý život. Bol som oblečený v nohaviciach, ktoré som nosil v džungli, pretože keď sme sa balili, prekvapene sme zistili, že máme namiesto povolených 20 kíl až 80 kilogramov v batožine. Preto sme vyhadzovali z vakov čo sa len dalo a mnoho osobných vecí sme ponechávali vo Vietname. Maroš tam nechal dokonca aj svoje kanady. Potom zistil, že má vak plný iba chrobákov, čo by bolo zase podozrivé a tak aspoň symbolicky si dal svoje ponožky naspäť do vaku.
* Prales…miesto, kde je vari najväčšia koncentrácia živočíchov na meter štvorcový…
- Presne to si myslí prevažná väčšina ľudí, ktorí ešte nikdy neboli v pralese. Sám veľmi dobre viete, že tomu tak v skutočnosti nieje. Vďaka množstvu dokumentárnych filmov zachytávajúcich život v pralese som s takými istými názormi a predstavami cestoval do Vietnamu. Realita však bola úpne iná. Zbadať vôbec nejakého živočícha v pôvodnom pralese je skôr zázrak, než pravidlo. Ale čo sa však týka hmyzu…je to proste raj pre entomológa. Neustále sa musí človek uhýňať pred náletom najrôznejšieho hmyzu, ktorý žije v pralese.
* A čo obojživelníky či plazy…
- Mal som možnosť sledovať mne neznámy drobný druh agám, jedného tyrkysovo zeleného scinka, ktorý pri mojom priblížení sa ušiel. Okrem toho som zazrel ešte jednu opicu a drobné vtáctvo. To bolo všetko. Je jasné, že Vietnam ako taký je ešte stále neprebádanou krajinou, ktorá vede určite ponúkne niekoľko šokujúcich a prevratných objavov. Tomu nasvedčuje aj môj nález podľa všetkého nového druhu gekončíka z pralesov Vietnamu. V tomto prípade si však nie som celkom istý, pretože gekončík, príslušník rodu Goniurosaurus bol v roku 1999 opísaný práve z tejto krajiny, ale chýba dostatočne kvalitná a vieryhodná fotografia zobrazujúca tohoto malého jaštera. Človek však nikdy nevie. Ako sa neskôr podarilo zistiť, ide o druh G. luii, ktorý dovtedy nebol z územia Vietnamu opísaný.
* Kde sa podarilo odchytiť tohoto gekončíkať
- Na presne tej istej lokalite ako užovku rodu Rhabdophis. Cez noc sme zostali spolu s Mariánom v pralese. On sa pokúšal loviť sieťkou hmyz, ale namiesto toho sa mu v nej trepal práve tento gekončík. Spočiatlu som bol z tohoto nálezu sklamaný, pretože som si myslel, že sa mu podarilo chytiť i v teráriách bežného gekončíka nočného. Na to, že sa práve tento jašter vo Vietname nevyskytuje, som v prvom momente ani nepomyslel. Gekončík ma pri odchyte stihol poriadne uhryznúť a asi päť minút som sa ho nevedel zbaviť a umiestniť do plátenného sáčku.
* Miestne trhy s plazmi sú pre Vietnam priam povestné. Ovplývali neuveriteľným množstvom ponúkaných živočíchov. Platí to aj v súčasnostiť
- Mal som možnosť navštíviť niekoľko takýchto trhov, ale kedže pre Vietnamcov, podobne ako pre ostatných ázijčanov platí príslovie, že čo má štyri nohy, okrem stola a čo lieta, okrem lietadla sa dá zjesť, viete si predstaviť, čo všetko bolo možné ešte pred nedávnom nájsť na takýchto trhoch. V poslednom čase však vyšiel vo Vietname nový zákon, podľa ktorého je zakázané chytať akékoľvek zvieratá, čo je napokon badať aj na miestnych trhoch. Už nevidno plné vrecia s lastovičkami, opicami, papagájmi…a tak tieto trhy už nelákajú to nepreberné množstvo turistov – priekupníkov so živými zvieratami, ako kedysi. Nevymizli z nich však mačatá či psy, ktoré tvoria časť ich jedálničku, zabalené v akýchsi bambusových klietkach. Ďalší trh som navštívil cestou od čínskych hraníc pri vodopáde. Vietnamské dedinky v tejto lokalite sú známe tým, že usporadúvajú raz za týždeň trhy, na ktorých sa zíde veľký počet ľudí zo širokého okolia. Na nich sa možno stretnúť aj s ľuďmi z hôr pôvodom z etnických menšín známejších pod názvom minority people. „Horskí ľudia“ vo väčšine prípadov úplne odlišných národností majú odlišnú kultúru, zvyky i jazyk. Preto nieje prekvapujúce, ak mnoho z nich ani nevie po vietnamsky. Vďaka svojej nemeniacej sa tradície nosia pestrofarebné kroje a chodia predávať na trhy svoje výrobky. Ten som však žiaľ nestihol, pretože som sa zdržal pri vodopádoch, ale stihol som naexponovať zopár už odchádzajúcich ľudí z tohoto trhu.
* Nejedného z našich čitateľov tento rozhovor navnadil na cestu do Vietnamu…
- Vietnam je však paradoxne jedna z najchudobnejších ázijských krajín. Pre turistu je, čo sa týka cenových relácií, pomerne drahý v porovnaní s Thajskom, Barmou či Laosom. Pre pobyt v Laose vám postačí cca. 35 dolárov na týždeň (ubytovanie, strava, doprava), vo Vietname je na to potrebných už 100 dolárov. Ak ste veľmi náročným cestovateľom, potrebujete mať vo vrecku ešte ďalších desiatok amerických dolárov a opačne.
* Spomenula sa tu aj strava. Ako ste sa stravovali vo Vietnameť Dali ste si aj nejakú miestnu špecialituť
- V našom prípade bola veľká výhoda, že sme sa poznali s Annom, ktorý nás vždy zaviedol do nejakej pre nich typickej reštaurácie. Každá z nich sa ale popri tom špecializovala na jeden či dva druhy jedál. Slížovú polievku sme si dali v jednej, ale psa sme ochutnali v ďalšej reštaurácii. Je však zaujímavé, že Vietnamci v podstate nevaria. Raňajky, obed či večera sa tu odbije návštevou reštaurácie na ulici, ale keď si už niečo majú uvariť, tak je to vždy na ulici.
* Ochutnali ste vari aj psa ť! Akú chuť má jeho mäsoť
- ťažko povedať akú chuť má psie mäso, ale veľmi vzdialene mi jeho chuť pripomínala hovädzinu. Po prvom kúsku mäsa som však nadobudol dojem, že je pes už starý. Ann ma však poopravil, že servírovaný pes je čerstvý a výbornej kvality. Ako ale ďalej podotkol, Vietnamci psa najradšej jedia keď je jeho mäso polosurové, polovarené a polopečené. Preto aj mäso z tohoto chudáka bolo tvrdé. Z ďalších miestnych delikates sme si dali aj pomerne veľkú žabu, ktorá mi pripomenula moje cvičenia z praktickej fyziológie, kde sme na žabách vykonávali najrôznejšie pokusy. Pri servírovaní mala až príliš čerstvý pach a tak mám dojem, že bola len obarená a nie uvarená. Vo Vietname vám prinesú takéhoto tvora v celosti, čo sa veľmi ťažko konzumuje. Ja som si pri objednávaní myslel, že mi prinesú žabie stehienka…Inak cena žaby bola podstatne nižšia než cena psa. Čo však stál servírovaný pes neviem, ale kilo kobry malo v čase mojej návštevy hodnotu asi 50 dolárov. Aj jej servírovanie je akýmsi ceremoniálom, pre nás veľmi exotickým. Stačí si zájsť do niektorej z množstva hadích reštaurácií, kde vám živú kobru predvedú. Položia ju na dlážku, kde ju poriadne rozdráždia a keď kobra začne útočiť, kuchár ju odchytí a za živa rozreže. Krv z kobry sa nechá stiecť do pohára, do ktorého sa pridá ešte bijúce srdce. Pohár s krvou sa vypije a srdce zje. Z jednej kobry sa naje až šesť osôb, ale ja som na takto pripravenú kobru chuť veru nemal. Nesporne zaujímavý je aj samotný spôsob stolovania, pri ktorom ostáva stôl čistý a všetok odpad sa hádže jednoducho pod stôl. Bordel, ktorý takto vznikne, hlavne ak je reštaurácia práve „natrieskaná“ zákazníkmi, je okamžite po dojedení odstránený.
* Aké plemeno psa sa najčastejšie používa na konzumáciu ť
-To som sa radšej ani nepýtal, ale mám dojem, že to bola zmes akýchsi miestnych orieškov.
* Aké nástrahy môžu striehnuť na európskeho cestovateľa, ktorý je v Ázii po prvý krátť
- Ak máte na mysli najrôznejšie črevné ochorenia, tak tým sa tu nevyhnete. Bolo nám síce povedané, že hygienický štandard je i vo Vietname podstatne lepší, ako bol pred niekoľkými rokmi. V hoteloch je zavedený systém európskych toaliet, ale hnačke sa proste neubránite. Predovšetkým vďaka konzumácii polosurovej stravy…
* Z Vietnamu ste si priniesli okrem množstva hmyzu aj dva druhy plazov. Nemali ste problém s colníkmiť
- Vo všeobecnosti treba povedať, že problém s transportom každého živého tvora tu je. Na prvý krát, čo som niekde bol si trúfam povedať, že som si dovolil priniesť toho dosť veľa. Možno preto, že som bol neskúsený, veď iný terarista – cestovateľ by preniesol toho omnoho viac. Užovku som priniesol vo vlastných nohaviciach…
* Vo vrecku ť
- Nie, had bol uložený na skutočne intímnom mieste. Okrem toho sa mi podarilo doniesť živý hmyz, podľa všetkého akýsi druh chrústa vo veľkosti 6 – 7 cm, ktorý sa mi žiaľ nepodarilo rozmnožiť. Po asi troch týždňoch chovu tento druh hmyzu uhynul. Okrem živých tvorov som si však priniesol množstvo suvenírov a zaujímavých vecí. Doniesol som pre Vietnam typické druhy alkoholu so zaliatymi gekónmi v ryžovej pálenke, kobry, bungary a ďalšie druhy hadov. Mal som mierne obavy, čo na to povedia na colnici v Malajzii, ale tam miestnu colníčku viac zaujímali baterky, než hady v alkohole. Čo na mňa z tohoto typu sortimentu najviac zapôsobila bola vrana, aspoň sa to na ňu najviac podobalo, zaliata v akomsi do hneda sfarbenom alkohole, pričom jedným zakaleným okom na mňa hľadela. Aj mi bol ponúknutý alkohol z takejto fľaše, ale neuchutnal som. Neviem, alkohol z vrany mohol byť celkom dobrý, ale ten jej strnulý pohľad ma od môjho pôvodného úmyslu dokonale odradil.
* Navštívili ste aj turisticky lákavé miestať
- Pre mňa bol jedným z najkrajších miest vietnamský vodopád v blízkosti čínskych hraníc, ktorý sa nachádza v pohraničnej oblasti s Čínou. Na návštevu tejto oblasti a aj samotného vodopádu bolo potrebné policajné povolenie. V turistickej príručke sa síce uvádzalo, že sa môže získať aj v niektorom z miestnych hotelov, ale tam za povolenie chceli 100% reálnej ceny, preto som sa napokon rozhodol ho získať na polícii. Marián odmietol ísť na motorke po ceste v hroznom stave šesť hodín, to však nevedel, že pôjde za chrobákmi takisto šesť hodín po ešte horšej ceste. Po získaní potrebného povolenia som sa skoro ráno rozhodol ísť na strastiplnú cestu k čínskej hranici, kde mi colník dôkladne skontroloval všetky doklady a musel som sa zapísať do knihy. Až potom som sa mohol vybrať k vysneným vodopádom. Pohľad na ne však stál za všetky útrapy. Zaujímavé bolo, že domorodci vôbec nedbali na to, že sa nachádzajú jednou nohou v Číne a kľudne orali na svojich maličkých ryžových poliach. Keď som sa však ja opýtal, či môžem prejsť cez rieku a aspoň vstúpiť na Čínu, neodporúčali mi to. Ako z ich slov napokon vysvitlo, mohli by ma aj zastreliť. Preto som si to radšej rozmyslel.
* Aj keď ste vo Vietname pobudli mesiac plný dobrodružstiev, natíska sa otázka či sa do tejto krajiny ešte niekedy vrátite…
- Cestovanie po svete, spoznávanie ďalekých kultúr je droga. Návyková droga. A to pozná každý pravý cestovateľ. Tesne po návrate z Vietnamu ešte plný dojmov som začal uvažovať kde sa pôjdem najbližšie pozrieť. V priebehu niekoľkých mesiacov sa mi podarilo navštíviť Filipíny.