Prírodovedci, ktorí zmenili svet Ak už máme písať o prírodovedcoch, ktorí sa nezabudnuteľne zapísali do histórie prírody, nemožno v žiadnom prípade vynechať švédskeho lekára, botanika a jedného z najslávnejších prírodovedcov všetkých čias - Carl von Linné, známeho aj pod latinským prepisom svojho mena Carolus Linnaeus.Narodil sa v Rashulte ako syn vidieckeho farára. Už jeho otec mal veľmi rád rastliny a vo svojej záhrade pestoval nielen tamojšie, ale i cudzie druhy. Jeho syn Carl von pracoval od útleho detstva v záhrade. V škole sa úspešne venoval fyzikálno-matematickým vedám, anie humanitným, ktoré v tom čase považovali za najdôležitejšie. Pomýhal mu pri tom profesor fyziky Rotman, ktorý prehovoril jeho otca, aby mu dovolil študovať medicínu. Linné začal študovať v Lunde (tu sa zoznámil s holandským lekárom a prírodovedcom H. Boerhaavem) a potom pokračoval v Uppsale. Bol takým úspešným poslucháčom, že mu dokonca dovolili ešte ako študentovi prednášať botaniku.
Neskôr odišiel do Holandska a na univerzite v Hardewijku získal doktorát medicíny. Po skončení štúdia pracoval v Amsterdame a v Leydene ako správca botanickej záhrady. Vo finančných ťažkostiach mu pomohol Boerhaave - zabezpečil mu živobytie a roku 1735 umožnil vydať už skôr pripravenú knihu Systema naturae.
Táto práca ho preslávila. Keď sa Linné vrátil do vlasti, musel sa spočiatku uspokojiť so skromnou lekárskou ordináciou v Štokholme. V roku 1741 ho však už vymenovali za profesora botaniky v Uppsale, kde neskôr obnovil zaniknutú botanickú záhradu. Z jeho iniciatívy sa zriadila v Štokholme Akadémia vied a Linné sa stal jej prvým predsedom. V Uppsale našiel podmienky pre vedeckú prácu, pre ktorú ho doma i na celom svete považovali za neomylnú autoritu v otázkach prírodovedy. Neskôr podnikol študijnú cestu do Laponska. V roku 1750 ho postihla vážna choroba, ktorá mu postupne znemožňovala vedeckú činnosť. Po dlhých rokoch utrpenia v Uppsale zomiera.
Hoci zasiahol do vývoja zoológie, zaujímal sa prevažne o botaniku. Jeho súčasníci ho i nazývali "princeps botanicorum". Jeho najväčšou záľubou bolo zbieranie a katalogizovanie. Bol prirodzený systematik, systematizoval všetko. Vo svojich lekárskych spisoch triedil choroby do tabuliek a pod. Tým istým spôsobom písal aj v prvom vydaní Sústavy prírody o troch ríšach: nerastnej, rastlinnej a živočíšnej. Toto pôvodne malé dielo sa postupne rozrastalo a malo ešte za jeho života 12 vydaní. Botanickú časť vydal roku 1753 osobitne pod názvom Species plantarum. Klasifikačnými jednotkami Linného sú triedy, rady, čeľade, rody a druhy.
Dôsledne využil a aj uplatnil binomickú nomenklatúru, ktorá tvorí dodnes základ systematického triedenia. Linného zásluhou bolo aj to, že k menám pripojil celkom krátke, ale veľmi výstižné opisy (diagnózy). V zoológii nepredstavuje Linného triedenie v porovnaní s jeho predchodcami veľký pokrok. Živočíchy rozdelil do 6 tried. Priam revolučným činom bolo zaradenie človeka do živočíšnej sústavy, a to do radu primátov. V botanike utvoril umelú,tzv. sexuálnu rastlinnú sústavu. Využil pri nej Camerariov objav pohlavnosti rastlín. Rastliny rozdelil do 24 tried, ktoré sa rozlišujú podľa tyčiniek a piestikov. Linné bol konkrétnym mysliteľom, málo súcim na riešenie teoretických otázok. Preto pri zostavovaní svojich sústav nespozoroval, že niektoré druhy sú príbuzné. Bol presvedčený o nemennosti druhov. Až neskôr zistil, že hranice medzi druhmi nie sú také presné, ako sa pôvodne domnieval. V práci Philosophia botanica naznačil myšlienku metamorfózy rastlín, ktorá neskôr inšpirovala J.W.Goetheho k predstave premeny rastlinných orgánov. Linné sa zaoberal aj otázkami rozličnosti životných podmienok pre život rastlín a zvierat. Vysvetlil aj rôzne spôsoby prispôsobenia sa organizmov vonkajšiemu prostrediu.
Linné mal obrovský vplyv nielen na svojich súčasníkov, ale aj na vývin biológie v nasledujúcich storočiach.
Zdroj: Okáli: Slávni biológovia, Mladé letá, Bratislava, 1978
Foto: www.bumperscollege.uark.edu