Ropucha zelená - Bufotes viridis
(LAURENTUS, 1768), starší názov: Bufo viridis, Pseudepidalea viridis Herpetofauna SR - obojživelníky
V mestách, na ich okrajoch ale aj v iných častiach územia krajiny sa vyskytuje krásna ropucha zelená, ktorá v poslednom období zaznamenala zmenu svojho rodového názvu z Bufo na Pseudepidalea a v poslednom čase na Bufotes. Možno sa jej názov ťažšie vyslovuje, každopádne si táto krásna ropucha zaslúži našu pozornosť.U ropuchy zelenej ide o vyslovene stepný, suchomilný a teplomilný druh žaby, ktorý je takmer na celom území SR hojný. Zatiaľ.
Rozhodne je to z našich obojživelníkov druh najviac odolný proti suchu a teplu, vďaka čomu ju možno zazrieť na miestach, kde by sme ju určite nečakali. Pritom je mimoriadne verná svojmu stanovisku.
Na jednej lokalite za Levicami som mal niekoľko rokov po sebe možnosť sledovať populáciu pozostávajúcu z juvenilov a adultov, ktorá obývala nakladaciu rampu nachádzajúcu sa na slnečnom, suchom a pomerne exponovanom mieste. Okrem toho tu celý deň prebiehal čulý pracovný ruch, ale jednotlivé ropuchy zelené sa objavovali až vo večerných či skôr nočných hodinách, kedy až na bezpečnostnú ochranku nik nebol prítomný. Vtedy vyliezali z najrôznejších škár pod skladom a lovili na svetlo hmyz. Kde sa rozmnožovali, ťažko povedať. Voda sa v okruhu 3 km vôbec nenachádzala, no mladé žabky sa každoročne objavovali. Táto populácia bola stabilizovaná aj do počtu jedincov, čiže mladé pribudnuté jedince opúšťali skupinku 4 až 5 adultov, ktorí stabilne obývali ľudskou činnosťou umelo vytvorený biotop.
Samce dosahujú veľkosti 5,2 až 7,6 cm, samice od 6,4 do 9,3 cm. Telo je typicky hranaté, hlava je akoby ostro zrezaná. Oči sú pomerne málo vystúple, dúhovka oka je sfarbená žiarivo žltozeleno až sýto zeleno či až namodralo. Na tomto žiarivom podklade môžu byť zlaté, žlté, čierne či červené čiarky a členité linky. Na hranici dúhovky a zreteľnice /hore a dolu/ je výrazný, ostro ohraničený alebo aspoň ohraničený zlatavý až kovovo zlatý pruh. Za očami sa nachádza dvojica nápadne veľkých príušných parotíd. Ušný otvor je krytý malým, dobre viditeľným, no občas i málo zreteľným vonkajším ušným bubienkom.
U samcov ropuchy zelenej je dobre vyvinutý bielo či sivo sfarbený jednoduchý hrdlový rezonátor, ktorý občas má okraj sivozeleno až hnedozeleno mramorovaný s dosť málo kontrastnými škvrnkami.
Jeho hlas je dobre počuteľný, ale nie je príliš silný. Na mnou sledovanej lokalite sa okrem slabého kunkania nikdy nezaznamenalo samčie volanie.
Koža je silno bradavičnatá, pričom bradavičky sú oblé a rozvrstvené nepravidelne na povrchu tela.
Končatiny jej umožňujú krátke skoky. Plutvové lemy na končatinách sú veľmi malé.
Tvar tela je u samcov mierne hranatý, u samičiek je predsa len viac zaguľatený. Sfarbenie chrbta je kontrastne sfarbené (samice), samci sú o niečo matnejší a tmavší až takmer hnedočierno sfarbení s nádychom do olivovej farby. Podkladové sfarbenie je belavé, sivobiele, svetlo béžové, okrovo až jemne naružovkavené. Na tomto poklade sú u samíc pomerne kontrastné škvrny, u samcov sú naopak málo kontrastné. Na vrcholkoch bradavičiek môžu byť hrdzavé či až do červena sfarbené škvrny s čiernou bodkou, ktorá je tvorená drobným rohovinovým tŕňom. Ten môžeme u samcov v období rozmnožovania aj nahmatať.
Ventrálna strana tela je belavá, sivobiela až svetlo sivá s mramorovaním alebo s čiernymi, častejšie aj zelenými či olivovými škvrnkami. Končeky prstov sú tmavo hnedé, sivohnedé až hrdzavo hnedé či dokonca tmavo a matno "mäsovo" červené. Každopádne je tento druh farebne veľmi variabilný.
Vajíčka (5000 až 10 000) kladie samica P.viridis drobné v tenkých povrazcoch takmer vždy až na dno plytkého litorálu (20-60 cm).
Žubrienky sú spočiatku čierne, ale vo veku 4-7 dni (podľa teploty vody) sa ich sfarbenie mení na sivočierne až sivohnedé so svetlo sivým bruchom. Ak klesne hladina vody, žubrienky si začnú vyhrabávať jamky, v ktorých sa snažia udržať vyššiu hladinu vody.
Pred metamorfózou (5. až 6. týždeň) začnú sa na žubrienkach objavovať hnedozelené škvrnky.
K metamorfóze dôjde za 1 až 2,5 mesiaca, pričom veľkosť metamorfovaných žabiek je 0,8 až 1,2 cm.
Kladeniu vajec predchádza párenie, ktoré prebehne v marci, až v apríli. Práve vtedy možno počuť vtáčí spev, no v skutočnosti ide o hlas samca ropuchy zelenej. "Crrríííííííí" alebo "ŕŕŕŕŕŕŕŕŕ" rezonuje krajinou.
Samičky si vždy vyberú samčeka so silnejším hlasom. Ten ním síce ohraničuje svoje teritórium, ale pred iným sokom ho nechráni.
Potravu lovia najčastejšie v noci. Na jeseň však lovia i cez deň, predovšetkým po daždi.
Dožíva sa veku 15 až 18 rokov.
| Vytlačiť článok |
Šéfredaktor | 28.4.2009 15:20 | 0 komentárov | 8335x
