Rubriky

Hlavná stránka Vyhľadávanie Diskusné fórum Antikvariát Výstavy a predajné stretnutia ("burzy")LiteratúraHerpetofauna SRVivaristika na známkachŽabčonoviny

Články a iné

TeraristikaAkvaristikaReportážeNápady pre VásZo svetaAktuality Fotogaléria

Inzercia

DarujemKúpimPredám

CITES

Na SlovenskuV ČecháchVšeobecneOficiálne stránky

Ostatné

Kontakt Linky Naše bannery Reklama

Tajomstvo ukryté v bezmesačnej noci

...na Chránený areál Levické rybníky padol súmrak. Rozpálený, žeravý kotúč Slnca zašiel za obzor a na krajinu sa vznieslo zvláštne svetlo s vôňou v diaľave horiaceho dreva. Kráčame cestičkou vedúcou pri šestici rybníkov a sledujeme meniacu sa júnovú prírodu. I tu sa rozhodol človek spraviť škrt prírode. Na trávnatý pás, ktorý sa rozprestiera po celej dĺžke Levických rybníkov medzi jednotlivými vodnými plochami a kanálom Teler sa z ničoho nič nanosila hrubá vrstva hlinitého štrkopiesku a vytvorila pevný pancier. Pod ním zostalo udusených množstvo trávnatých spoločenstiev i s ďalším životom. Dôvod? Človek nepotrebuje na svoje nepremyslené činy dôvod...

Stretávame psíčkara aj s voľne pusteným mladým Americkým staffordšírskym teriérom. Majiteľa upozorňujem, že nie je vhodné, aby teraz, keď hniezdi obrovské množstvo vzácneho vtáctva tu jeho psík pobehoval len tak. "Mne to nevadí...," odvrkne majiteľ, ktorého som očividne zaskočil. Krútiac hlavou s patričnými nepublikovateľnými poznámkami na moju osobu odchádza. Je mi jasné, že sem budú psíčkari chodiť a ich miláčikovia plašiť vodné vtáctvo aj naďalej. Nepomohlo ani publikovanie otvorenej výzvy smerom k nim v regionálnych médiách. Nemám nič proti slušne sa správajúcim návštevníkom, ktorí plne rešpektujú živú prírodu a pokorne s úctou sa k nej a v nej správajú.


Pelobates fuscus
Foto: © Štefan Čambal

Na nepreniknuteľný rastlinný porast pálky širokolistej si za hlasitého štebotu sadá ešte pár oneskorencov. Škorce sú hlučné, ale len dovtedy, kým si nenájdu svoje miesto. Je ich obrovské množstvo. Stačí pár tlesknutí dlaňou a obloha, ktorá už i tak sa zmenila na čiernu hmotu, sa mení na oceán letiacich telíčok vtáčat. Teraz sa ale nič také nestane. Nechávame prírodu žiť svojím tempom...

"Dočerta, vzadu sú ľudia a vyplašia všetko živé. To nie je ok...," poznamenávam a v diaľave vidím niekoľko párov zaľúbených dvojíc. Pomaličky ich bez pozdravu míňame. Určite sa čudujú, že proti noci idú dvaja ľudia s báglami, fototechnikou a svetlami, ktorí sa v kuse pozerajú pod nohy. I to ale má svoj dôvod. Nechceme jediným krokom zabiť žiadneho tvora. A je jedno, či ide o hmyz alebo o obojživelníka. Každý z nich má právo na život.


Hyla arborea
Foto: © Štefan Čambal

Na krajinu padla nemilosrdná tma. Tak hustá, že si nevidíme ani na koniec nosa. Do nekonečného chorálu hlasu žabiek (občas počujeme aj Hyla arborea, ale prevahu majú skokany rodu Pelophylax a kunky Bombina) počuť nepríjemný piskot. Komáre a iný po našej krvi bažiaci hmyz si nás dáva na večeru. Už sa ani príliš neoháňame rukami, aby sme ich odohnali. Vieme, že je to márne. Pred nami je noc plná veľkého rizika búrky a tak meniaci sa barometrický tlak robí svoje divy. Zem je ešte stále rozpálená, akoby práve teraz ju ktosi bol vybral z rozžhavenej pece. V zbytkoch svetla sledujeme mesto, ktoré rozbehlo svoj nočný život na plné obrátky. Tam, v diaľave sú ľudia, ktorí ani len netušia, aký zázrak majú priamo za svojím mestom. Nevedia o čo prichádzajú. A možno ich to ani nezaujíma...


Pelobates fuscus
Foto: © Štefan Čambal

Nad našimi hlavami sa rodia hviezdy. Ale po Lune niet ani znaku. Od Rakúska a Maďarska k nám ide búrková činnosť, ktorá nás môže veľmi ľahko zastihnúť vonku. Tu niet sa kde pred kvapkami dažďa ukryť. Posledný strom tu padol pred dvomi rokmi. Dával nám tieň, no pred dažďom nás ani ten nevedel uchrániť. Predstava, že opäť mám zmoknúť sa mi vôbec nepáči.
"Tibor, ideme len po dvojku a otáčame," vravím svojmu kamarátovi.
To ale ešte netuším, čo nás oboch za prekvapenie čaká. Pri ceste k dvojke sme nenašli ani živú dušu a tak skúšame nasledujúcu trojku. "Tu som ako mladý chalan našiel Triturus vulgaris (po novom Lissotriton vulgaris), ale vtedy aj rybníky vyzerali úplne inak," do ticha znie Tiborov hlas. Musím ho upozorňovať, aby tlmil svoj hlas. Inak vyplaší všetko živé vôkol nás.
"Počuj, skúsime ďalej?," pýta sa ma.
"...aha, tu je nejaká žaba...," dodáva, keď naše kroky smerujú ku koncu trojky. "Posvieť mi, prosím, na ňu....Ježiši kriste! Vieš, čo je to?!?...To snáď nie je ani možné...Pelobates fuscus!...Druhý jedince v tomto roku!," vzrušene dodávam. Som ako vo vytržení. Ale nečudujte sa, prosím. Nájsť tento druh na tejto lokalite je to isté, akoby ste vyhrali v lotérii.
Sedím na zemi, skúšam nový stroj a cítim, ako mi na tele pristáva armáda komárov. Ruky i chrbát mám ako v ohni. Tie sú už od komárov dopichané, ale ja fotím ďalej. Pri nohe sa mi čosi pohne. "To je predsa ďalšia Pf (pre jednotlivé druhy používame skratky, Pf je Pelobates fuscus)...doparoma, dve žabky naraz? No to sa už dávno nepodarilo...," vravím do tmy Tiborovi, ktorý nestíha svietiť baterkou a pritom odháňať roje komárov.
"Nemykaj sa, neviem zaostrovať...," napomínam ho.
"Števo, ale tam je ďalšia...!," dodáva.
"Tú som videl, sú dve...," odpovedám mu.
"Aké dve!?...Tri!!," s chvejúcim sa hlasom vraví Tibor.
Dvíham sa zo zeme, aby som lepšie videl. Tri...štyri, päť...
"Tibor, no to snáď...nie je ani možné!...Nehýb sa!...Všade okolo nás sú Pf!...Zasvieť mi na túto...nevidím dobre, čo to má na zadočku...Veď to sú čerstvo metamorfované žabky a na konci tela majú ešte zbytky chvostíkov!," dodávam.
Neveriacky svietim vôkol seba a všade sú maličké žabky. Sú ich desiatky. Ak by sa ma bol ktosi spýtal, ako si predstavujem raj, tak nejako takto...
"Tibor, ty choď po ľavej strane cestičky a počítaj. Nahlas! Vždy ma na ďalšiu upozorni, ja si overím, či fakt ide o Pf. OK? To isté budem robiť i ja. Takto zistíme populačnú hustotu tohto druhu. "Desať...Dvadsaťdva....Tridsaťpäť...Štyridsaťsedem...".


Pelobates fuscus
Foto: © Štefan Čambal

V polke päťky imaginárny pás vytvorený z telíčok žabiek končí. Žabky sedia doslova všade. Niektoré nehybne, iné len typicky pre tento druh poskočia či pobehnú. Koľko sme ich ešte ukryté v tráve nezazreli, sa neodvážim ani náhodou odhadnúť. Z hlavných rybníkov akoby putovali cez trávnatý pás k Teleru.
Píšem smsku Peťovi, ktorý s nami nemohol ísť. Je čosi pred 23ťou, ale chcem sa s ním o tento zázrak podeliť. Neveriacky sa ma pýta, či ich naozaj bolo toľko veľa. Následne zbadáme ešte štyri žabky Pf. Celkový počet: 51. No, možno sa vám tento počet žabiek nebude zdať podozrivo divný, ale uvedomte si jedno. Doteraz sme z druhu Pelobates fuscus našli 1 samčeka, 1 samičku, jedno mláďatko a jedného subadultého, teda nedospelého, samčeka. Nič viac. A zrazu, za jedinú noc, za necelú hodinu sa pred nami "vyrojí" 51 mladých jedincov. Zázraky sa predsa len dejú. Hoci za bezmesačnej noci.

Pred časom tu Peťo našiel mladé Natrix tessellata a Bufotes viridis. Tie nachádzame pri Pereci tiež a cestou nazad aj mladučkú Hyla arborea.
Noc plná mláďat. Je mi jasné, že toto celé bol malý zázrak. Ak by sme šli von predošlú alebo tú nasledujúcu noc, nemuseli by sme byť svedkom tohto zázraku...


Natrix tessellata
Foto: © Peter Hoffmann

Chránený areál Levické rybníky napriek enormnému tlaku človeka žije. Snaží sa. Dáva priestor na zrod nového života. Hoci nikto z nás nevie, čo sa bude ďalej diať v blízkej i ďalekej budúcnosti s touto unikátnou a jedinečnou lokalitou. A hoci tá budúcnosť nevyzerá príliš ružovo, je tu maličká nádej. Šanca, že sa civilizáciou zaslepené oči človeku predsa len otvoria. Inak by tú nádheru živej prírody, zázrak tajomna, na ktoré už zabudol, nemal možnosť znovu vidieť...

Štefan Čambal, VIVARISTA.sk
Foto: © Štefan Čambal a © Peter Hoffmann, azraelangelo-photo.deviantart.com

| Vytlačiť článok |

Šéfredaktor | 10.6.2018 19:02 | 0 komentárov | 460x


www.aquabooks.cz zoochov.cz