Rubriky

Hlavná stránka Vyhľadávanie Diskusné fórum Antikvariát Výstavy a predajné stretnutia ("burzy")LiteratúraHerpetofauna SRVivaristika na známkachŽabčonoviny

Články a iné

TeraristikaAkvaristikaReportážeNápady pre VásZo svetaAktuality Fotogaléria

Inzercia

DarujemKúpimPredám

CITES

Na SlovenskuV ČecháchVšeobecneOficiálne stránky

Ostatné

Kontakt Linky Naše bannery Reklama

Zoológia, 2. nezmenené vydanie

Recenzia

Názov: Zoológia, 2.nezmenené vydanie
Vydavateľ: SPU v Nitre
Vytlačené: Február 2009
Náklad: 600 kusov
Počet strán: 136
AH-VH: 10,35 - 10,56
Tlač: Vydavateľstvo SPU v Nitre
ISBN: 978-80-552-0174-0
Cena: 2,10 EUR

Doslova ešte horúce vysokoškolské skriptum pod názvom Zoológia, Druhé nezmenené vydanie uzrelo svetlo sveta vo februári 2009 na pôde Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Je určené pre študentov Fakulty agrobiológie a potravinových zdrojov, Katedra environmentalistiky a zoológie ako aj ďalším študentom príbuzných vedných odborov univerzity, kde sa problematika zoológie vyučuje samostatne alebo v rámci predmetu "Základy biológie".
Okrem všeobecných zoologických poznatkov v oblasti morfológie a fyziológie živočíchov publikácia venuje pozornosť aj taxonómii a bionómii jednotlivých druhov s dôrazom na ich postavenie a význam v konkrétnej spoločenskej i ďalšej praxi.
Na 136 stranách sa publikácia venuje jednotlivým Kmeňom, Radám, Čeľadiam i Triedam živočíchov. Táto recenzia sa však bude zaoberať iba dvomi z nich. Triedou Obojživelníky a Plazy, keďže "tam je doma" recenzent.
Vo všeobecnosti sú vysokoškolské skriptá dosť roztrieštené, neúplné, nedokonalé a študenti tak majú prístup k dosť validným údajom, ktoré musia, /ne/pochopiteľne, zvládnuť. Chybou však je, že častokrát ide o vyslovené nezmysly, polopravdy a zavádzajúce informácie, ktoré rozhodne nemajú čo robiť v takto zameranej publikácii. To je čiastočný prípad aj predmetného skripta, ktoré vydalo Vydavateľstvo SPU v Nitre.
Autorka stati o Amphibia a Reptilia Ing. Jana Porhajašová, PhD. spracovala danú problematiku síce do jej hĺbky, ale aj tak vynechala či dokonca úplne ignorovala niekoľko podstatných faktov.

Pri obojživelníkoch použitý výraz "imága, imágo" ako významové spojenie s adultnými jedincami je vzácny a v praxi sa s ním prakticky nestretneme. Preto by sa mala autorka držať výstižnejšieho výrazu "adult", keďže slovo "imágo" sa používa pri iných skupinách /napr. hmyz/.
V stati o Dýchacej sústave sa spomína, že u niektorých druhov obojživelníkov sa stretávame s dýchaním žiabrami, ale je len na škodu, že sa neuviedla aj príčina priameho podnetu na tento spôsob. Ako vieme, dýchanie žiabrami u adultov platí predovšetkým pri akvatických a neotenicky žijúcich rodov, napr. Ambystoma, ktoré žijú v nedostatočne okysličených vodách.
Tvrdenie autorky o nevýraznom pohlavnom dimorfizme pôsobí dosť spochybniteľne, veď práve u obojživelníkov poznáme výrazný dimorfizmus medzi samcami a samicami /zvráštená pokožka na hrdle u samca, páriace mozole u samca, najrôznejšie kožné výrastky na tele samca atď./. Autorka spomína síce veľkostný dimorfizmus, pričom samička je väčšia, ale ani toto pravidlo sa nedá pokladať za smerodatné vždy. U samcov uvádza typické zvukové prejavy, no pravda je taká, že sa zaznamenali aj u samíc, i keď v nepriamej súvislosti s obdobím rozmnožovania. Poznámku "U samcov mlokov je nápadný chrbtový a chvostový lem v dobe rozmnožovania" možno brať ako smerodajnú, avšak nedá sa rozhodne globalizovať. U samcov rodu Salamandra a iných sa tieto kožné lemy vôbec netvoria.
Rozdelenie obojživelníkov podľa biotopu je dosť všeobecné a len schematicky naznačené, čo je rozhodne škoda.
Pri rade Urodella autorka tvrdí, že mloky majú dobre vyvinutý aj zrak, no opätovne je to len zovšeobecnený údaj, ktorý mnohé etologické pozorovania môžu vyvrátiť. Napr. rod Ambystoma sa neriadi vo vodnom prostredí zrakom, ale predovšetkým čuchom a útočia na pohybujúcu sa potravu, ktorú vnímajú predovšetkým čuchom a až na poslednom mieste dosť chabým zrakom, ktorého využitie v mútnej vode je aj tak dosť konzultabilné.
Nie všetky rody mlokov svoju znášku odkladajú vždy do vody ako to tvrdí autorka. Poznáme rody, ktoré znášku odkladajú na vlhké miesto, ale nie do vody. Nedá sa súhlasiť s tvrdením, že "mladé sa podobajú dospelým". Mnohé juvenilné štádiá sa vôbec alebo len okrajovo podobajú na adultné jedince svojho druhu.
Tvrdenie, že "u nás sa najčastejšie vyskytuje salamandra škvrnitá...", núti čitateľa k tomu, že ide o najbežnejší druh mloka u nás, ale nie je tomu tak. Salamandra salamandra je však často používaný modelový "mlok". S údivom autorka na koniec state o mlokoch použila ako ďalšieho zástupcu mloka vrchovského. Oveľa vhodnejšie by bolo spomenúť "bežnejšieho" mloka bodkovaného (Lissotriton vulgaris) a ešte vhodnejšie sa zmieniť o nomenklatorickej zmene názvoslovia niekdajšieho rodu Triturus. To však autorka ignorovala aj u ďalších Čeľadí a Tried.
Pri čeľadi Bufonidae by sa patrilo rešpektovať platné vedecké názvy, veď ropucha zelená sa z pôvodného rodu Bufo presunula do novovytvoreného rodu Pseudepidalea a následne do nového rodu Bufotes. Ropucha krátkonohá tiež patrí do ďalšieho rodu a to Epidalea.
Tvrdiť, že "Hylidae sú...zväčša zelené žabky..." je dosť odvážne, pretože iba málo zástupcov má, podobne ako naša Hyla arborea, skutočne zelené sfarbenie pokryvu tela.
Rozdelenie skokanov na druhy žijúce trvalo na súši a vo vode je plytké, keďže ako vieme, skokany rozdeľujeme do skupiny zelených a hnedých. Takisto je chybou autorky, že pri skokanoch ignorovala dva základné fakty: 1. Niekdajší rod Rana sa rozdelil na Rana a Pelophylax, čím sa aj autorkou spomenutí zástupcovia skokan zelený, skokan rapotavý preradili do nového rodu a to Pelophylax a zmenila sa ich koncovka druhového názvu, napr. P.ridibundus, P. esculentus. Navyše, opätovne absentuje spomenutie aspoň skupiny zelených skokanov Pelophylax esculentus complex.

Pri triede Reptilia autorka sa dopustila niekoľkých chybných údajov. Tak napr. podľa nej plazy svoju znášku odkladajú do humóznej alebo piesčitej pôdy, ale nie je tomu vždy tak. Napr. niektoré varany kladú svoje znášky do hniezd termitov, užovky nemusia uprednostňovať iba piesčitý podklad, ale dávajú prednosť kompostu atď.
Pri Pohlavnej sústave autorka ignorovala fakt, že tuatara novozélandská kopuluje priložením samčej kloaky k samičej, keďže u samca absentuje penis. Podľa autorky je hospodársky význam v prípade plazov iba ako zdroj surovín, potravy či dokonca potravy pre kožušinové zvieratá a o ich užitočnosti, keďže lovia hmyz a hlodavce sa dá iba "hovoriť". Práve takto uvedený text môže v nezaujatom čitateľovi vyvolať dojem, že plazy nám slúžia iba na konzumáciu, čo je holý nezmysel. Ich význam je ďalekosiahlejší.
Vzhľadom na fakt, že v predošlom texte sa autorka sústredila predovšetkým na domácich zástupcov, je mierne mätúce pri čeľadi Scincidae uviesť aj ďalších zástupcov, ktorí sa u nás nevyskytujú. Navyše, pri krátkonôžke štíhlej sa objavila chyba. Nejde o rod Ablafarus, ale o Ablepharus.
Ďalšiu chybu sa autorka dopustila aj pri Lacertidae, veď ňou spomenutá jašterica živorodá nepatrí do pôvodného zberného rodu Lacerta, ale do Zootoca a jašterica múrová do rodu Podarcis. Nie ako autorka opätovne mylne uvádza jej zaradenie do rodu Lacerta.
Pri Rade Ophidia autorka spomenula fakt, že sa lienia, teda zvliekajú pokožku, dva razy do roka. Ale skutočnosť je iná. Ako vieme, frekvencia ekdysie, čiže zvleku kože, závisí priamo na veku, kondícii daného jedinca. Autorkou spomenutá frekvencia je iba náčrtková.
Nemožno tiež plne súhlasiť s tvrdením, že Čeľaď Colubridae sa živí stavovcami, keď dobre vieme, že napr. Rod Natrix loví nielen ryby a obojživelníky, teda nižšie stavovce, ale i väčší hmyz. Takisto by sme mohli polemizovať o jej tvrdení, že sú to nejedovaté hady. Práve pri niektorých aj u nás sa vyskytujúcich zástupcov sa popísala prítomnosť jedu v slinách.
Opätovne autorka úplne ignorovala novú nomenklatúru napr. pri užovke stromovej, ktorá sa už neradí do rodu Elaphe, ale do Zamenis, pričom sa zmenila aj koncovka jej druhového názvu na longissimus.
A maličká perlička na samý záver v podaní autorky stati o plazoch: "...Odporúča sa do štyroch hodín po uštipnutí podať 10 ml séra antiveminosa". Hady, ako vieme, neštípu ale hryzú.
Kde sa podela stať o korytnačkách, nevedno. Je vcelku možné, že autorka na nášho jediného zástupcu korytnačiek /k. močiarnu/ zabudla. Škoda, je vcelku možné, že by sme sa dozvedeli niečo nové a neznáme aj o nej.
Mínusom danej publikácie je tiež akákoľvek absencia ilustrácií, fotografií, ktoré by isto nápadnejšie, plastickejšie obohatili bezprostredný vnem študentov, ktorí mnohokrát si pod pojmom jašter predstavia čokoľvek iného, než ako jaštera. Dôkazov je snáď dostatok.

Štefan Čambal

| Vytlačiť článok |

Šéfredaktor | 3.3.2009 19:33 | 6 komentárov | 4260x


www.aquabooks.cz zoochov.cz