Hrabavka škvrnitá (Pelobates fuscus)
Pelobatidae (Laurenti, 1768) Herpetofauna SR - obojživelníky
Na Slovensku je rod Pelobates zastúpený iba týmto jedným unikátnym druhom žabky. Ale popritom neobýva celé územie štátu.Je rozšírená mozaikovito na vhodných miestach do 300 – 810 m n. m. Oveľa súvislejší výskyt je zaznamenaný v nížinách až pahorkatinách. Jej výskyt je viazaný aj na prítomnosť hlbokých ľahkých piesčitých i hlinitopiesčitých pôd, no podľa posledných výskumov ju možno nájsť aj mimo oblastí s piesčitými a ľahkými hlinitými pôdami. Blatnica skutočne preferuje oblasti s hlbokými a ľahkými pôdami, ale i v oblastiach s absenciou týchto druhov pôd, kde vznikajú miestne biotopy so sypkým substrátom (náplavy pôdy s úlomkami vetvičiek a drobnými kamienkami možno nájsť hrabavku. Tieto podmienky sú však priamo naviazané na jej zaujímavý a skrytý spôsob života. V nebezpečenstve sa totiž hrabavka škvrnitá zadnou časťou tela napred a pomocou aj chodidla s pätovým hrboľom dokáže bleskurýchle priam „stratiť „ v pôde.
Pelobates fuscus je druh s robustným telom o dĺžke síce len 4-8 cm, ale jej žubrienky patria medzi skutočných obrov medzi larvami našich žiab. Majú síce veľké telom ale pomerne štíhly chvost. Chrbtový plutvový lem začína za úrovňou očí, smerom dozadu sa až do stredu chvostu nápadne zvyšuje, aby sa v zápätí zase zúžil a na konci sa spolu s ventrálnym lemom spojil v špičku. Dýchací otvor je umiestnený po ľavom boku, análny otvor sa nachádza v mediánnej rovine naspodku pri koreni chvosta. Pri ich veľkosti 10-18 cm by sa dalo očakávať, že aj mladé čerstvo metamorfované žabky budú väčšie, ale opak je pravdou. Tesne po tejto zásadnej premene totiž merajú iba 2,5 až 3,5 cm.
Sfarbenie hrabavky škvrnitej sa dá odvodiť aj od jej vedeckého názvu. Fuscus totiž znamená tmavý, tmavohnedý, černastý. A taká hrabavka v skutočnosti aj je. No jej základné sfarbenie je dosť variabilné, od sivej po olivovo hnedú farbu s nepravidelnými škvrnami tmavšími než je základná farba. Tie môžu vytvárať mramorovanie alebo sa spojiť v pozdĺžne pruhy. Na bokoch bývajú niekedy aj drobné červené bodky. U hrabavky ale platí, že zásada, že intenzita sfarbenia je v priamej súvislosti na okolitej teplote a taktiež na farebnosti okolia v ktorom sa daný jedinec práve nachádza. Hlava je vypuklá až oblá s vystúpeným temenným hrbolkom, s mierne pretiahnutým nosom. Zuby sú len v hornej čeľusti, jazyk je vzadu voľný, ale v predu je prirastený k dolnej čeľusti. Pokožka je hladká až mierne bradavičnatá. Ventrálna (brušná) strana tela je svetlo sivá až svetlo žltá. Oči sú vypuklé a u tohto druhu sú so zvislou zorničkou a do zlata žltou čiernou sieťovanou dúhovkou. Ušný bubienok chýba. Samček je v porovnaní so samičkou oveľa menšieho vzrastu a v období rozmnožovania má medzi bázou prednej končatiny a lakťom oválnu zdureninu. Pomocou nej sa pri párení pridŕža samičky.
Pelobates fuscus sa vyhýba miestam s tenkou vrstvou pôdy alebo miestami s ťažkou ílovitou pôdou. Cez deň žije veľmi skryto a navyše deň prečká zahrabaná až 1 m hlboko v pôde. Takto prečká aj zimu. Ožije až s príchodom večera, ale niekedy, hlavne v marci až máji ju môžeme zahliadnuť aj počas dňa. No len vtedy ak je teplé a vlhké počasie. Apríl až jún jej musia postačiť na rozmnoženie sa. Vtedy vyhľadáva skôr stále menšie až stredné nádrže (rybníky, tône...).Najčastejšie ju možno nájsť v rôznych zarastených rybníkoch a tôňach, slepých ramenách riek, požiarnych nádržiach apod. Využíva ale aj väčšie vodné plochy, ale bo naopak i menšie nádrže, rôzne zaplavené priekopy, jamy a hlbšie no trvalejšie kaluže. Celkom drobné periodické vodné plochy bez vodnej vegetácie ale takmer odmietajú. Určitým špecifickým rysom je však preferencia hlbšej vody na mieste rozmnožovania. K páreniu ale dochádza aj v nižšom vodnom stĺpci, hlavne ak je voda silno zarastená vodnou vegetáciou.
U tohto druhu je unikátne aj rozmnožovanie. Neozýva sa len samček, ale i samička. Navyše, i v tom je unikátna, sa ozýva pod vodnou hladinou. Hlas samčeka znie ako 3-4 rýchlo za sebou nasledujúce kvoknutia sliepkou. Pri lepšom započúvaní sa do jeho hlasu ale môžeme počuť rýchle a tlmené „kdo-kdo-kdo“ či „kdokdokdo“. Hlas je ale i tak slabý, pretože hrabavky nemajú vyvinutý rezonančný vak. Aj preto je hlas počuť len na istú vzdialenosť – po 5 metroch a pri úplnom tichu už zanikne. Pred párením samec dosť dlho sleduje samičku, obaja sa pohybujú prerušovaným plávaním. Samotné párenie sa odohrá až v noci a pod vodou. No nie je to prípad známeho hromadného šialenstva ako u našich iných druhov žiab, ale len proces intímny a pre jeden pár. Samček pri ňom drží samičku za zadné končatiny, tá zas namotáva na vodnú vegetáciu viacradý 1,5 až 2 m široký povraz vajíčok, ktorého dĺžka sa pohybuje okolo 30-100 cm. Rast žubrienok je rýchly, ale samotný vývoj je pomalý. Navyše žubrienky dosahujú dvoch veľkostí. Z každej znášky sa vyliahnu larvy, ktoré vďaka nerovnomernému rastu dosiahnu to, že jedna či niekoľko lariev je obrovských, no zvyšok je malého vzrastu. Príčina tohto javy je doteraz neobjasnená. Ústne disky žubrienok nesú typické krátke rady zubov. K metamorfóze dochádza do konca júla až októbra, niekedy ale žubrienky aj prezimujú. Na súši sa tieto žabky pohybujú výhradne iba za súmraku a pomocou drobných skokov, ale dokážu vyskočiť až 50 cm vysoko. V prípade nečakaného prekvapenia a v nebezpečenstve sa bránia aktívnym hryzením (u iných našich žiab to nebolo doteraz pozorované), ale aj vylučovaním kožného sekrétu, ktorý jej dal starší názov – cesnaková. Sekrét cítiť totiž práve po ňom.
Jej aktivita je u konca už v septembri.
Loví rôzne bezstavovce, pavúky, chrobáky, ulitníky, mnohonôžky a dážďovky. Žubrienky sú ale všežravé, v ich jedálničku prevažujú ale riasy.
V posledných rokoch bol zaznamenaný pokles v populačnej hustote u hrabavky škvrnitej. Zrejem je to ako dôsledok používania pesticídov a zmeny spôsobu hospodárenia na rybníkoch (prehnojovanie, vyhrnovanie bahna, dlhodobé vypúšťanie). Navyše sú žubrienky veľmi citlivé na zmeny v kvalite vody. Ako sa zdá, tak najväčším problémom u tohto druhu žaby je jej veľmi skrytý spôsob života.
Dodnes nie sú jej všetky lokality výskytu podchytené a tak sa veľmi ťažko dá zabrániť negatívnym zásahom do miest, kde sa síce možno aj vyskytuje, ale nevie o nej nikto.
Text: Štefan Čambal
| Vytlačiť článok |
Tozi | 11.7.2007 19:55 | 0 komentárov | 6374x
