Rusconi Mauro (*18.11.1776 v Pavii - † 27.3.1849 v Cadenabbii)
Prírodovedci, ktorí zmenili svet
Veľkou mierou sa do batrachológie (je to vetva priamo od herpetológie) zapísal tento taliansky anatóm práve svojimi publikáciami, ktoré objasňovali embryológiu obojživelníkov. Rusconi totiž ako prvý správne interpretoval ryhovanie oplodneného vajíčka u skokana zeleného (1826) a jeho vývoj v štádiu moruly. Zistil, že toto ryhovanie neprebieha len na povrchu vajíčka, ale zasahuje až priamo do vnútra vajíčka. V tej istej práci sa práve Rusconi ako prvý zmienil o neurálnej ryhe, ktorá sa uzatvára a vytvára trubicu, čo je základným kameňom centrálnej nervovej sústavy ako je mozog a miecha. Tiež objavil, že blastoporus, teda prvoústa, ktorý je výsledkom gastrulácie, je základom budúceho ritného otvoru. Vďaka tomu nájdeme v dobových lekárskych publikáciách označenie Rusconiho anus pre blastoporus. Rusconiho významné objavy dali základ pre ich popis u všetkých stavovcov. Je prekvapujúce, že tento taliansky anatóm začal svoju kariéru ako vojak v roku 1796, kedy slúžil v armáde Cisalpinskej republiky (založil ju Napoleon Bonaparte). Veľmi skoro získal hodnosť kapitána delostrelectva a po porážke francúzskej posádky v Mantove od prusko-rakúskych vojsk v roku 1799 a následnom rozpade republiky armádu opúšťa a začína v Padove štúdiom medicíny. Tu sa Rusconi naučil pripravovať anatomické preparáty, osvojil si vtedajšiu mikroskopickú techniku a svoje pozorovania vedel zachytiť na svojich precíznych ilustráciách. Rok 1806 priniesol ukončenie týchto štúdií, aby v roku 1809 sa pustil do lekárskej praxe a stal sa univerzitným preceptorom fyziológie a zrovnávacej anatómie. Počas jeho pobytu v Paríži sa jeho učiteľom stáva aj G. Cuvier. Jeho návrat do Pavii mal byť predvojom jeho akademickej kariéry, ale nestalo sa tak. Rusconi je v roku 1819 pre reorganizáciu univerzity vyhodený z miesta. Preto sa začal venovať prírodovedeckému štúdiu ako súkromný bádateľ a jeho pozornosť sa zamerala k obojživelníkom a plazom. V dobových prameňoch sa v tejto súvislosti uvádza zaujímavá poznámka o Rusconiho chúlostivosti voči chladnému počasiu, počas ktorého sa radšej púšťa do prác a nevychádza zo svojho príbytku. Možno vďaka tomu napíše hneď niekoľko kníh (7) a množstvo prác (cca. 40) o anatómii i vývojovej morfológii obojživelníkov a plazov a hoci tieto diela vychádzali v malých nákladoch (25 – 100 výtlačkov) – zrejme preto, že v nich publikované ilustrácie sám koloroval – mu veľmi skoro zaistili vskutku medzinárodný ohlas, no vo svojej domovine zostáva nedocenený. Vo svojich dielach sa venoval predovšetkým embryonálnemu a larválnemu vývoju žiab i mlokov a ich metamorfóze, umelým oplodnením vajíčok žiab, páreniu mlokov a to aj u Proteus anguinus, dýchaním a stavbou dýchacích orgánov žubrienok žiab, lymfatickým systémom obojživelníkov, morských korytnačiek a ďalších plazov a spôsobom lovu u chameleónov. Svoju prvú knihu (1817) venoval popisu anatómie obehového systému u Triturus carnifex.
Druhé jeho dielo nesúce názov Del Proteo anguino di Laurenti (1819), na ktorom sa podieľal aj Pietro Configliachi, sa detailne zaoberá Proteus anguinus. Svoju tretiu knihu Amours des Salamandres Aquatigues (1821) venuje Risconi páreniu Triturus carnifex s jeho autorskými kresbami. V poradí štvrté dielo pod názvom Développement de la grenouille commune (1826) je z pera Maura Rusconiho asi to najpodstatnejšie. Popisuje v ňom vývoj skokana zeleného (Pelophylax esculentus). Hoci je obsahovo veľmi stručná (má 61 strán a štyri obrazové tabule), obsahuje to najdôležitejšie, čo Rusconi objavil.
Práve preto získal v roku 1831 za toto dielo zlatú medailu Francúzskeho inštitútu. V roku 1837 mu vyšla kniha venovaná anatómii mloka Siren intermedia, v ktorej sa mu podarilo vyvrátiť názor Cuviera, že ide o larvu doposiaľ neznámeho druhu obojživelníka. Jeho šiesta kniha vydaná v roku 1845 sa zaoberala lymfatickým systémom plazov. Podnet na jej spísanie dal verejný spor medzi Rusconim a talianskym anatómom Bartolomeom Panizzou o tom, že krvné cievy sú alebo nie sú súčasťou lymfatického systému. Rusconi sa ale v tomto smere mýlil, no podnietilo ho to k detailnému štúdiu, ktoré dalo základ k spísaniu tejto spomenutej knižky. Posledné Rusconiho dielo vyšlo až po jeho smrti (v roku 1854) a dedične ju k vydaniu pripravil jeho kolega Giuseppe Morganti. V nej sú zhrnuté výsledky štúdia vývoja Salamandra salamandra. Práve Rusconi objavil, že salamandra sa pári na súši, ale nedokázal si logicky vysvetliť, prečo oplodnené vajíčka sa nachádzajú vo vajcovodoch už pred párením. Až v roku 1858 Carl Siebold prichádza so zistením prítomnosti spermatéky, ktorá umožňuje vnútorné oplodnenie. Mauro Rusconi pre politické a vojenské nepokoje opúšťa Pavii v roku 1848 a sťahuje sa k jazeru Como, kde ho ale postihla choroba močového mechúra, na čo v roku 1849 umiera.
(šč), VIVARISTA.sk
Ilustrácia: skullandbone.tumblr.com
| Vytlačiť článok |
Šéfredaktor | 16.8.2014 11:42 | 0 komentárov | 3559x
