Rubriky

Hlavná stránka Vyhľadávanie Diskusné fórum Antikvariát Výstavy a predajné stretnutia ("burzy")LiteratúraHerpetofauna SRVivaristika na známkachŽabčonoviny

Články a iné

TeraristikaAkvaristikaReportážeNápady pre VásZo svetaAktuality Fotogaléria

Inzercia

DarujemKúpimPredám

CITES

Na SlovenskuV ČecháchVšeobecneOficiálne stránky

Ostatné

Kontakt Linky Naše bannery Reklama

Lycosa singoriensis (Laxmann, 1770) výskum dvoch populácií na Pohroní

ÚVOD

V literárnych prameňoch sa u tohto nášho pavúka, ktorý bol len nedávno pokladaný za vzácneho, no v posledných rokoch čoraz častejšie sa objavujúceho na mnohých predtým nezaznamenaných lokalitách uvádza, že malá populácia sa vyskytuje aj na juhovýchode Slovenska, predovšetkým na teplejších miestach. Za areál rozšírenia Lycosa singoriensis sa pokladá palearktická oblasť, predovšetkým východná Európa (Bulharsko, Maďarsko, východné Rusko, Slovensko). Zasahuje až do Číny.


Lycosa singoriensis sa živí aj hmyzom, v tomto prípade švábom

V historických prameňoch je výskyt Lycosa singoriensis doložený z rokov 1924 - 1950 na území ČR -Šumperk, Přerov, Olomouc a Svitavy- (MACÍK 2011). V susednom Maďarsku sa podľa tohto autora výskyt L. singoriensis udáva v polovici 18.storočia, odkiaľ sa vydáva proti prúdu Dunaja do Čiech. Po roku 1950 tento druh náhle začína ustupovať a bol dokonca vyhlásený za vymiznutý (MACÍK 2011). Údaje o jeho výskyte na juhu Slovensku nie sú známe, no nemožno ich vylúčiť, predovšetkým v starších dobách (určité údaje pochádzajú zo 70. rokov bez uvedenia presných lokalít). Každopádne sa tento náš najväčší druh pavúka vyskytuje aj na lokalitách v Leviciach, ktorým sa táto práca bude ďalej venovať.


Lycosa singoriensis

Rodový názov Lycosa je odvodený od slova Lykaon, čo je podľa starých bájí meno arabského kráľa, ktorý bol zakliaty vo vlka. Každopádne aj toto napovedá, že ide o rod pavúkov, ktoré sa plne adaptovali na život v biotopoch s nedostatkom potravy (stepi a polopúšte). Tomu zodpovedá aj spôsob lovu koristi, ktorú prenasledujú a z bezprostrednej blízkosti sa na ňu vrhajú skokom a ochromujú svojím jedom. Ten pre zdravého človeka nepredstavuje ale žiadne riziko. Jed obsahuje antimikrobiálne peptidy (AMP) s malou monoizotopickou molekulovou hmotnosťou a vykazuje nízku neurotoxickú reakciu a môže spôsobiť rozpad červených krviniek. Bolesť, ak sa vôbec nejaká dostaví, odoznieva do 10 až 48 hodín po uhryznutí. V nami sledovanom prípade uhryznutia subadultnou samičkou bola bolesť sprevádzaná lokálnym brnením prsta, ktoré krátko na to odznelo.




Prvá lokalita potvrdeného výskytu Lycosa singoriensis, ktorou je Základná škola na levickom sídlisku Vinohrady...

CHARAKTERISTIKA SKÚMANÝCH LOKALÍT

Levice sa nachádzajú v Podunajskej pahorkatine, na styku podcelkov Ipeľská pahorkatina a Hronská niva. Klimaticky patria do teplej oblasti a v rámci nej do mierne suchej podoblasti (okrsok teplý, mierne suchý s miernou zimou). Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje v rozmedzí 550 – 600 mm.
Prvá lokalita predstavuje areál školy na levickom sídlisku Vinohrady, Levice (1), druhá lokalita trávnatú plochu za obchodným centrom (v ďalšom OC) v Leviciach (2). Ide o dve podobné, no v určitom smere rozdielne typy. Prvá z nich vznikla výstavbou školy a úpravou jej priľahlých plôch. Je to kultúrna step s mnohými druhmi tráv a burinami, ktorá na jednej strane prechádza v strmý piesčito-kamenistý svah. Porastený je trávnatými drnmi, menšími kríkmi a stromčekmi. Druhá zo sledovaných lokalít predstavuje vskutku typický biotop Lycosa singoriensis – pôda zmenená na úhor s úzkym pásom trávnatého porastu, ktorý je pravidelne obhospodarovaný kosením. Táto plocha sekundárne vznikla pri budovaní OC. Hoci je tento trávnatý pás prakticky zo všetkých strán objektu a miestami tvorí aj mierny svah, nory sme našli iba na veľmi úzkom rovinatom priestore.



...kde po prebratí nálezu prebehla aj osvetová prednáška o tomto druhu pavúka

MATERIÁL A METODIKA

Lycosa singoriensis má mohutné telo, ktoré je kontrastne sivobiele so širokou hlavohruďou. Samička dosahuje 5-35 mm (hlavohruď 12,5-15,5 mm), samce sú o čosi menšie. Sfarbenie hlavohrude je tmavé so svetlejšou hviezdicovitou škvrnou. A to predovšetkým u samčekov. Zadoček je takmer guľovitý s v prednej časti tmavšou škvrnou. Spodná časť hlavohrude je uhlovo čierna. Mohutné chelicery a makadlá majú samičky oranžovo sfarbené. Nohy sú v pomere k telu pomerne krátke, mohutné a tým vhodne prispôsobené k životu v nore. U samcov sú svetlé končatiny s tmavými nerovnomernými škvrnami dlhšie. Spodná strana kolena je čierna. Variabilita sfarbenia je veľmi rozsiahla a spôsobuje ju povrch obývanej pôdy, ale i vek a doba zvliekania.



Pôvodne sa predpokladalo, že L. singoriensis obýva aj lokality, ktoré nie vždy sú pre tento druh výrazne typické. Opierali sme sa o rozdielnosť nami sledovaných lokalít, v ktorých prípade išlo o trávnatý biotop s vysokou trávou, v druhom o neobhospodarovanú, úhorom poznačenú ílovitú, miestami aj kamenitú, pôdu. Poznatky zo zahraničia uvádzajú, že možno za typické biotopy L. singoriensis považovať aj okolia vodných tokov, (napr. v juhomoravskom termofytiku), nezatienené ruderálne spoločenstvá, suché pastviny či rovinné ekotony chudobné na vegetáciu. Doménu vhodného biotopu tak tvoria vikariácie ruderálu a piesčitých naplavenín. Samostatnou kapitolou je biotop tvorený golfovým ihriskom s prítomnosťou sekundárnych tôní a nezatienených rozsiahlych trávnatých plôch (MACÍK 2011). Aj preto sa možno domnievať, že tento druh zrejme nemá vyhranený typ stanovišta, navyše ak väčšina nálezísk patrí medzi druhotné a teda vytvorené človekom.





Mladá samička pri svojej nore

Pre Levice je prvý nález datovaný z júla 2007, kedy jeden exemplár adultnej samičky náhodne objavil žiak 6.ročníka levickej VII. ZŠ na sídlisku Vinohrady Adrián Baláž vo večerných hodinách (17. - 18.00) na prístupovej ceste do športového areálu. Z jednej strany okolie predstavuje fragment kultúrnej stepi, zarastenej vysokou trávou, ale aj s dostatkom výslnných miest, kde sme našli po hodinách hľadania desiatky nôr. Ide teda o netypickú lokalitu tohto druhu pavúka, ktorý vyhľadáva predovšetkým piesčité brehy riek a vodných plôch, staré pieskoviská, stepi, ale aj pôdy s úhorovými štádiami fytocenóz. Vyberá si teda lokality s ľahkou piesčitou pôdou, v ktorej sa mu dobre hĺbia nory. Tie bývajú hlboké aj 20 cm. U dospelých samíc je ústie nory o priemere až 3 cm a opradené pavučinou. Nory L. singoriensis sme v júli 2007 nachádzali ako na rovine (v počte n=14), tak aj na svahu (n=25). Obývaných bolo ale len 5 z nich (dolná časť svahu). Na tejto lokalite sme zaznamenali množstvo lúčneho hmyzu, ktorý mohol tvoriť potenciálnu potravu tohto pavúka. V nasledujúcich mesiacoch (08-10/2007) sme nachádzali aj subadultné jedince a dospelcov oboch pohlaví, ale nárast počtu nor zostával na úrovni prvého sledovaného mesiaca (júl 2007). V roku 2008 na lokalite pokračovala úprava pôdy i samotného okolia a počet dovtedy sledovaných nor i populačná hustota mala klesajúcu tendenciu. Rok 2009 priniesol prudký pád populácie, pričom sa nenašiel ani jeden jedinec či „aktívna“ nora. Čo malo tak výrazný dopad na túto populáciu nevedno. Možno sa len domnievať, že výsadba a parková úprava na tejto lokalite bola kľúčovým prvkom. Až následné výskumy ukážu, či si populácia L. singoriensis nájde cestu a obsadí takto uvoľnenú priestorovú niku. Nebolo by to napokon nič výnimočné.



V tesnom okolí inej nory sa nachádzala vyhrabaná hlina

Druhou sledovanou lokalitou je veľmi úzky pás úhoru za OC City park v Leviciach. Pri kontrole tejto lokality 11.9.2013 sme s kolegom Pavlom Purgatom v opradenej nore, ale bez prítomnosti suchých stebiel trávy (ktoré sú typické pre nory samičiek), našli aj subadulta. Na tejto lokalite sme zaznamenali 5 neobývaných nor (n=5).


Všimnite si "zátku", ktorú tvorí substrát v ústí nory


Portrét mladého samčeka

Počas našej návštevy 26.9.2013 v popoludňajších hodinách, tesne po jesennom daždi sme na tejto lokalite zaznamenali už 8 nôr, v ktorých sme sondážou našli mladé jedince, konkrétne 1 samca, 1 samičku a 1 subadulta (tohto jedinca sme našli aj pri našej prvej návšteve 11.9.2013). Zvyšné objavené nory, ktorých prítomnosť sme zaznamenávali vizuálnym stopovaním, boli podľa všetkého prázdne, hoci na mnohých z nich bolo možné zaznamenať dočasnú/prechodnú prítomnosť a aktivitu tohto pavúka (typická úprava okolia ústia nor atď.). Zaujímavý bol objav nových nôr, ktoré buď vznikli medzi našimi dvomi návštevami, alebo sme ich pri predošlej návšteve lokality prehliadli. Každopádne predpokladáme, že aj v zdanlivo prázdnych norách bol ukrytý jedinec, ale ani vytrvalou sondážou sa nám ho nepodarilo z nory vypudiť. Pri tejto návšteve nás zaujal aj nález nory, ktorú sme našli pri predošlej návšteve, no teraz bola "zaviečkovaná" pomocou okolitej zeminy. Predpokladáme, že nora bola obývaná jedincom L. singoriensis, ktorý sa pripravoval na hibernáciu.Taktiež sa nám podaril nález nory, v ktorej blízkosti (na jednej strane nory) sme našli zjavne vynosenú zeminu pôvodom zo samotného hĺbenia nory. Aj to dokazuje, že ide o hrabavý druh pavúka, ktorý si sám dokáže hĺbiť nory. Predpokladá sa, že sa môže uchýliť aj k obsadeniu iným živočíchom vyhĺbenej nory.


Mladá samička skúsila prehryznúť pokožku prstu, ktorý následne mierne brnel, ale dôsledky uhryznutia boli zanedbateľné


Nami sledovaná a v článku spomínaná lokalita za OC v Leviciach. Po oboch stranách budovy (na fotke označená šípkou) sme nachádzali nory. Celkom vľavo zadný trakt prevádzok, kde sa v jesenných až zimných mesiacoch našlo množstvo jedincov Lycosa singoriensis

Je nesporne zaujímavé, že Lycosa singoriensis bola na tejto istej lokalite vo veľkom množstve hraničiacom s masovým výskytom objavená v roku 2011. Vtedy sa ku mne dostalo za týždeň až 15 hlásení, ktoré som bol aj preveriť. Vždy sa jednalo o dospelé samičky. Treba si uvedomiť, že na pôvodnom mieste, kde sa teraz nachádza OC bol úhor, ktorý sa pred jeho výstavbou daného objektu zmenil na slnečnicové pole. Samotnou výstavbou sa obmedzili možnosti výskytu L.singoriensis, čomu nasvedčuje aj plocha nálezu nôr tesne susediaca so zadným traktom OC. Každopádne nám zamestnanci podnikov v OC potvrdili výskyt tohto druhu aj v zimných mesiacoch (hibernujúce jedince?). V roku 2014 máme zaevidovaných hneď niekoľko hlásení o ich výskyte.



Lycosa singoriensis v plnej svojej kráse

Ako zaujímavosť treba uviesť, že veľká väčšina hlásení (18) spadá do doby skorých jesenných vzostupov vodných hladín (IX/2014) spôsobených častými a výraznými dažďami. Lokalizácia hlásení je následne preverená a pokrýva veľkú časť Levického okresu; Kozárovce, Čajkov, Starý Tekov, Levice, Krškany, Žemberovce, Šahy, Dolné Semerovce, Kukučínov, Plavé Vozokany, Málaš, Želiezovce, Čaka, Lontov a ďalšie.





Nory Lycosa singoriensis s typickým rastlinným "kruhom" v ústí nor, až na tú na prvej fotke - túto obýval subadult, ktorý si neskôr vybudoval typickú pavučinu

ZÁVER

Vo výskume Lycosa singoriensis je treba systematicky pokračovať aj v širšom okolí Levíc. Druh si každopádne zaslúži ochranu a to nielen jeho lokalít, ale i samotných jedincov, ktoré sú laickou verejnosťou často krát odchytávané a chované v nevyhovujúcich podmienkach, v ktorých nezriedka zbytočne hynú.









Pozrime sa na aj ďalšie druhy a poddruhy rodu Lycosa s lokalitami ich výskytu:

Lycosa abnormis Guy, 1966 — North Africa
Lycosa accurata Becker, 1886 — Mexico
Lycosa adusta Banks, 1898 — Mexico
Lycosa affinis Lucas, 1846 — Algeria
Lycosa ambigua Barrientos, 2004 — Spain
Lycosa anclata Franganillo, 1946 — Cuba
Lycosa apacha Chamberlin, 1925 — USA
Lycosa approximata F. O. P.-Cambridge, 1885 — Yarkand
Lycosa arambagensis Biswas & Biswas, 1992 — India
Lycosa arapensis Strand, 1908 — Peru
Lycosa ariadnae McKay, 1979 — Western Australia
Lycosa articulata Costa, 1875 — Israel
Lycosa artigasi Casanueva, 1980 — Chile
Lycosa asiatica Sytshevskaja, 1980 — Tajikistan
Lycosa aurea Hogg, 1896 — Central Australia
Lycosa auroguttata Keyserling, 1891 — Brazil
Lycosa australicola Strand, 1913 — Western Australia, Northern Territory
Lycosa australis Simon, 1884 — Chile
Lycosa balaramai Patel & Reddy, 1993 — India
Lycosa barnesi Gravely, 1924 — India
Lycosa bedeli Simon, 1876 — North Africa
Lycosa beihaiensis Yin, Bao & Zhang, 1995 — China
Lycosa bezzii Mello-Leitão, 1944 — Argentina
Lycosa bhatnagari Sadana, 1969 — India
Lycosa bicolor Hogg, 1905 — Western Australia, Northern Territory, South Australia
Lycosa biolleyi Banks, 1909 — Costa Rica
Lycosa bistriata Gravely, 1924 — India, Bhutan
Lycosa boninensis Tanaka, 1989 — Taiwan, Japan
Lycosa bonneti Guy & Carricaburu, 1967 — Algeria
Lycosa brunnea F. O. P.-Cambridge, 1902 — Costa Rica, Guatemala, Mexico
Lycosa caenosa Rainbow, 1899 — New Caledonia, New Hebrides
Lycosa canescens Schenkel, 1963 — China
Lycosa capensis Simon, 1898 — South Africa
Lycosa carbonelli Costa & Capocasale, 1984 — Uruguay
Lycosa carmichaeli Gravely, 1924 — India
Lycosa castanea Hogg, 1905 — South Australia
Lycosa cerrofloresiana Petrunkevitch, 1925 — El Salvador to Panama
Lycosa chaperi Simon, 1885 — India, Pakistan
Lycosa choudhuryi Tikader & Malhotra, 1980 — India, China
Lycosa cingara C. L. Koch, 1847 — Egypt
Lycosa clarissa Roewer, 1951 — Spain
Lycosa coelestis L. Koch, 1878 — China, Korea, Japan
Lycosa connexa Roewer, 1960 — South Africa
Lycosa contestata Montgomery, 1903 — USA
Lycosa corallina McKay, 1974 — Australia
Lycosa coreana Paik, 1994 — Korea
Lycosa cowlei Hogg, 1896 — Central Australia
Lycosa cretacea Simon, 1898 — North Africa
Lycosa dacica Pavesi, 1898 — Romania
Lycosa danjiangensis Yin, Zhao & Bao, 1997 — China
Lycosa dilatata F. O. P.-Cambridge, 1902 — Mexico to El Salvador
Lycosa dimota Simon, 1909 — Western Australia
Lycosa discolor Walckenaer, 1837 — USA
Lycosa duracki McKay, 1975 — Western Australia
Lycosa elysae Tongiorgi, 1977 — St. Helena
Lycosa emuncta Banks, 1898 — Mexico
Lycosa erjianensis Yin & Zhao, 1996 — China
Lycosa errans Hogg, 1905 — South Australia
Lycosa erythrognatha Lucas, 1836 — Brazil, Uruguay, Paraguay, Argentina
Lycosa eutypa Chamberlin, 1925 — Panama
Lycosa exigua Roewer, 1960 — Namibia
Lycosa falconensis Schenkel, 1953 — Venezuela
Lycosa fernandezi F. O. P.-Cambridge, 1899 — Juan Fernandez Islands
Lycosa ferriculosa Chamberlin, 1919 — USA
Lycosa formosana Saito, 1936 — Taiwan
Lycosa forresti McKay, 1973 — Western Australia
Lycosa frigens Kulczynski, 1916 — Russia
Lycosa fulviventris Kroneberg, 1875 — Uzbekistan
Lycosa fuscana Pocock, 1901 — India
Lycosa futilis Banks, 1898 — Mexico
Lycosa geotubalis Tikader & Malhotra, 1980 — India
Lycosa gibsoni McKay, 1979 — Western Australia
Lycosa gigantea Roewer, 1960 — South Africa
Lycosa gilberta Hogg, 1905 — New South Wales, Victoria, South Australia
Lycosa gobiensis Schenkel, 1936 — Mongolia, China
Lycosa godeffroyi L. Koch, 1865 — Australia
Lycosa goliathus Pocock, 1901 — India
Lycosa grahami Fox, 1935 — China
Lycosa granatensis Franganillo, 1925 — Spain
Lycosa guayaquiliana Mello-Leitão, 1939 — Ecuador
Lycosa hickmani Roewer, 1955 — New Guinea, Northern Australia
Lycosa hildegardae Casanueva, 1980 — Chile
Lycosa horrida Keyserling, 1877 — Colombia
Lycosa howarthi Gertsch, 1973 — Hawaii
Lycosa illicita Gertsch, 1934 — Mexico
Lycosa immanis L. Koch, 1879 — Russia
Lycosa impavida Walckenaer, 1837 — USA
Lycosa implacida Nicolet, 1849 — Chile
Lycosa indagatrix Walckenaer, 1837 — India, Sri Lanka
Lycosa indomita Nicolet, 1849 — Chile
Lycosa infesta Walckenaer, 1837 — USA
Lycosa injusta Banks, 1898 — Mexico
Lycosa innocua Doleschall, 1859 — Amboina
Lycosa inornata Blackwall, 1862 — Brazil
Lycosa insulana Bryant, 1923 — Barbados
Lycosa insularis Lucas, 1857 — Cuba
Lycosa intermedialis Roewer, 1955 — Libya
Lycosa interstitialis Strand, 1906 — Algeria
Lycosa inviolata Roewer, 1960 — South Africa
Lycosa iranii Pocock, 1901 — India
Lycosa ishikariana Saito, 1934 — Russia, Japan
Lycosa isolata Bryant, 1940 — Cuba
Lycosa jagadalpurensis Gajbe, 2004 — India
Lycosa kempi Gravely, 1924 — India, Pakistan, Bhutan, China
Lycosa koyuga McKay, 1979 — Western Australia
Lycosa labialis Mao & Song, 1985 — China, Korea
Lycosa labialisoides Peng et al., 1997 — China
Lycosa laeta L. Koch, 1877 — Eastern Australia
Lycosa lambai Tikader & Malhotra, 1980 — India
Lycosa langei Mello-Leitão, 1947 — Brazil
Lycosa lativulva F. O. P.-Cambridge, 1902 — Guatemala
Lycosa lebakensis Doleschall, 1859 — Java
Lycosa leireana Franganillo, 1918 — Spain
Lycosa leuckarti Thorell, 1870 — Australia
Lycosa leucogastra Mello-Leitão, 1944 — Argentina
Lycosa leucophaeoides Roewer, 1951 — Queensland
Lycosa leucophthalma Mello-Leitão, 1940 — Argentina
Lycosa leucotaeniata Mello-Leitão, 1947 — Brazil
Lycosa liliputana Nicolet, 1849 — Chile
Lycosa longivulva F. O. P.-Cambridge, 1902 — Guatemala
Lycosa macedonica Giltay, 1932 — Macedonia
Lycosa mackenziei Gravely, 1924 — Pakistan, India, Bangladesh
Lycosa maculata Butt, Anwar & Tahir, 2006 — Pakistan
Lycosa madagascariensis Vinson, 1863 — Madagascar
Lycosa madani Pocock, 1901 — India
Lycosa magallanica Karsch, 1880 — Chile
Lycosa magnifica Hu, 2001 — China
Lycosa mahabaleshwarensis Tikader & Malhotra, 1980 — India
Lycosa malacensis Franganillo, 1926 — Spain
Lycosa masteri Pocock, 1901 — India
Lycosa matusitai Nakatsudi, 1943 — Japan to Micronesia
Lycosa maya Chamberlin, 1925 — Mexico
Lycosa mexicana Banks, 1898 — Mexico
Lycosa minae Dönitz & Strand, 1906 — Japan
Lycosa molyneuxi Hogg, 1905 — New South Wales
Lycosa mordax Walckenaer, 1837 — USA
Lycosa moulmeinensis Gravely, 1924 — Myanmar
Lycosa mukana Roewer, 1960 — Congo
Lycosa muntea Roewer, 1960 — Congo
Lycosa musgravei McKay, 1974 — New South Wales, Victoria
Lycosa narbonensis Walckenaer, 1806 — Mediterranean
Lycosa narbonensis cisalpina Simon, 1937 — France
Lycosa niceforoi Mello-Leitão, 1941 — Colombia
Lycosa nigricans Butt, Anwar & Tahir, 2006 — Pakistan
Lycosa nigromarmorata Mello-Leitão, 1941 — Colombia
Lycosa nigropunctata Rainbow, 1915 — South Australia
Lycosa nigrotaeniata Mello-Leitão, 1941 — Colombia
Lycosa nigrotibialis Simon, 1884 — India, Bhutan, Myanmar
Lycosa nilotica Audouin, 1826 — Egypt
Lycosa nordenskjoldi Tullgren, 1905 — Brazil, Bolivia
Lycosa ovalata Franganillo, 1930 — Cuba
Lycosa pachana Pocock, 1898 — Central, Southern Africa
Lycosa palliata Roewer, 1960 — South Africa
Lycosa pampeana Holmberg, 1876 — Paraguay, Argentina
Lycosa paranensis Holmberg, 1876 — Brazil, Argentina
Lycosa parvipudens Karsch, 1881 — Gilbert Islands
Lycosa patagonica Simon, 1886 — Chile
Lycosa pavlovi Schenkel, 1953 — China
Lycosa perinflata Pulleine, 1922 — South Australia
Lycosa perkinsi Simon, 1904 — Hawaii
Lycosa perspicua Roewer, 1960 — South Africa
Lycosa philadelphiana Walckenaer, 1837 — USA
Lycosa phipsoni Pocock, 1899 — India to China, Taiwan
Lycosa phipsoni leucophora Thorell, 1887 — Myanmar
Lycosa pia Bösenberg & Strand, 1906 — Japan
Lycosa pictipes Keyserling, 1891 — Brazil, Argentina
Lycosa pictula Pocock, 1901 — India
Lycosa pintoi Mello-Leitão, 1931 — Brazil
Lycosa piochardi Simon, 1876 — Syria
Lycosa piochardi infraclara Strand, 1915 — Israel
Lycosa poliostoma C. L. Koch, 1847 — Brazil, Paraguay, Uruguay, Argentina
Lycosa poonaensis Tikader & Malhotra, 1980 — India
Lycosa porteri Simon, 1904 — Chile
Lycosa praegrandis C. L. Koch, 1836 — Greece to Central Asia
Lycosa praegrandis discoloriventer Caporiacco, 1949 — Albania
Lycosa praestans Roewer, 1960 — Botswana
Lycosa proletarioides Mello-Leitão, 1941 — Argentina
Lycosa prolifica Pocock, 1901 — India
Lycosa properipes Simon, 1909 — Western Australia
Lycosa pulchella Thorell, 1881 — New Guinea, Bismarck Archipel
Lycosa punctiventralis Roewer, 1951 — Mexico
Lycosa quadrimaculata Lucas, 1858 — Gabon
Lycosa rimicola Purcell, 1903 — South Africa
Lycosa ringens Tongiorgi, 1977 — St. Helena
Lycosa rostrata Franganillo, 1930 — Cuba
Lycosa rufimanoides Strand, 1908 — Bolivia
Lycosa rufisterna Schenkel, 1953 — China
Lycosa russea Schenkel, 1953 — China
Lycosa sabulosa F. O. P.-Cambridge, 1885 — Yarkand
Lycosa salifodina McKay, 1976 — Western Australia
Lycosa salvadorensis Kraus, 1955 — El Salvador
Lycosa separata Roewer, 1960 — Mozambique
Lycosa septembris Strand, 1906 — Ethiopia
Lycosa sericovittata Mello-Leitão, 1939 — Brazil
Lycosa serranoa Tullgren, 1901 — Chile
Lycosa shahapuraensis Gajbe, 2004 — India
Lycosa shaktae Bhandari & Gajbe, 2001 — India
Lycosa shansia Hogg, 1912 — China, Mongolia
Lycosa shillongensis Tikader & Malhotra, 1980 — India
Lycosa signata Lenz, 1886 — Madagascar
Lycosa signiventris Banks, 1909 — El Salvador, Costa Rica
Lycosa sigridae Strand, 1917 — Mexico
Lycosa similis Banks, 1892 — USA
Lycosa singoriensis Laxmann, 1770 — Palearctic
Lycosa skeeti Pulleine, 1922 — South Australia
Lycosa snelli McKay, 1975 — Western Australia
Lycosa sochoi Mello-Leitão, 1947 — Brazil
Lycosa spiniformis Franganillo, 1926 — Spain
Lycosa storeniformis Simon, 1910 — Guinea-Bissau
Lycosa storri McKay, 1973 — Western Australia
Lycosa subfusca F. O. P.-Cambridge, 1902 — Mexico, Costa Rica
Lycosa subhirsuta L. Koch, 1882 — Mallorca
Lycosa suzukii Yaginuma, 1960 — Russia, China, Korea, Japan
Lycosa sylvatica Roewer, 1951 — Algeria
Lycosa tarantula Linnaeus, 1758 — Southeastern Europe, Mediterranean, Near East
Lycosa tarantula carsica Caporiacco, 1949 — Italy
Lycosa tarantuloides Perty, 1833 — Brazil
Lycosa tasmanicola Roewer, 1960 — Tasmania
Lycosa teranganicola Strand, 1911 — Aru Islands
Lycosa terrestris Butt, Anwar & Tahir, 2006 — Pakistan
Lycosa tetrophthalma Mello-Leitão, 1939 — Paraguay
Lycosa thoracica Patel & Reddy, 1993 — India
Lycosa thorelli Keyserling, 1877 — Colombia to Argentina
Lycosa tista Tikader, 1970 — India
Lycosa transversa F. O. P.-Cambridge, 1902 — Guatemala
Lycosa trichopus Roewer, 1960 — Afghanistan
Lycosa tula Strand, 1913 — Western Australia
Lycosa u-album Mello-Leitão, 1938 — Argentina
Lycosa vachoni Guy, 1966 — Algeria
Lycosa vellutina Mello-Leitão, 1941 — Colombia
Lycosa ventralis F. O. P.-Cambridge, 1902 — Mexico
Lycosa virgulata Franganillo, 1920 — Portugal
Lycosa vittata Yin, Bao & Zhang, 1995 — China
Lycosa wadaiensis Roewer, 1960 — Chad
Lycosa wangi Yin, Peng & Wang, 1996 — China
Lycosa woonda McKay, 1979 — Western Australia
Lycosa wroughtoni Pocock, 1899 — India
Lycosa wulsini Fox, 1935 — China
Lycosa yalkara McKay, 1979 — Western Australia
Lycosa yerburyi Pocock, 1901 — Sri Lanka
Lycosa yizhangensis Yin, Peng & Wang, 1996 — China
Lycosa yunnanensis Yin, Peng & Wang, 1996 — China

POĎAKOVANIE
Rád by som sa poďakoval samostatnému odbornému pracovníkovi - zoológovi RNDr. Vladimírovi Smetanovi z Tekovského múzea v Leviciach za konzultácie a pomoc pri písaní tejto práce.

LITERATÚRA

MACÍK S.2011: Lycosa singoriensis - Prosperující populace na území ČR. www.arachnos.eu/cz/araneomorphae/lycosidae/lycosa/item/7-lycosa-singoriensis-confirmed-appearance-of-fauna-in - dostúpené 7.XII. 2014

Text a foto: Štefan Čambal a Pavol Purgat, VIVARISTA.sk

| Vytlačiť článok |

Šéfredaktor | 26.9.2013 10:48 | 14 komentárov | 15269x


www.aquabooks.cz zoochov.cz