Rubriky

Hlavná stránka Vyhľadávanie Diskusné fórum Antikvariát Výstavy a predajné stretnutia ("burzy")LiteratúraHerpetofauna SRVivaristika na známkachŽabčonoviny

Články a iné

TeraristikaAkvaristikaReportážeNápady pre VásZo svetaAktuality Fotogaléria

Inzercia

DarujemKúpimPredám

CITES

Na SlovenskuV ČecháchVšeobecneOficiálne stránky

Ostatné

Kontakt Linky Naše bannery Reklama

Choroba, ktorá napáda obojživelníky

Obojživelníky celého sveta napáda mimoriadne nákazlivá choroba, o ktorej sa toho zatiaľ veľa nevie

Ak nebudú veľmi skoro prijaté účinné opatrenia, mnoho druhov týchto nesmierne zaujímavých tvorov nenávratne vyhynie.

Týmto nemilosrdným vrahom obojživelníkov sa stala plieseň Batrachochytrium dendrobatidis, ktorej najbližšie príbuzné plesne napádajú iba bezstavovce a rastliny, vrátane niektorých plodín, ako sú zemiaky alebo repa. Choroba, nazvaná podľa svojho pôvodcu chytridiomykóza, má len za uplynulé desaťročie na svedomí vyhubenie približne 150 druhov obojživelníkov.

Táto choroba sa už vyskytla v 14 európskych štátoch, vrátane Nemecka. Ako sa pre časopis 21. STOLETÍ vyjadril Ivan Rehák, prezident České herpetologické společnosti, vedci predpokladajú, že je len otázkou času, či skôr len monitoringu, kedy sa výskyt chytridiomykózy potvrdí aj na území susednej Českej republiky. Odborníci predpokladajú, že smrteľné „žabie ochorenie“ už v Čechách je, len sa ho doteraz nepodarilo potrdiť. Ako je na tom Slovensko, sa neovážime ani domyslieť. Každopádne pre celé populácie našich obojživelníkv by jeho výskyt mohol mať tragické následky.

Ale celkový úbytok obojživelníkov v posledných desaťročiach si vedci všimli už dávno. V 80. rokoch tento jav nadobudol alarmujúcich rozmerov. Viac sa o ňom medzi odborníkmi začalo hovoriť až po zverejnení prípadu kostarických zlatých ropúch Bufo periglenes.
Tieto do zlatova odeté ropuchy, popísané americkým biológom Jayem M. Savagem v roku 1966, žily v horskom dažďovom lese kostarickej rezervácie Monteverde Cloud Forest, úplne izolovane od nepriaznivých vplyvov civilizácie. Napriek tomu medzi rokmi 1987 – 1989 náhle a bez zjavnej príčiny prišiel ich koniec. Neprežila ani jediná. Súčasne s nimi vymrelo v rezervácii za podobných záhadných okolností 19 iných druhov obojživelníkov.
Ďalšie hromadné vymieranie zaznamenali vedci na Novom Zélande, kde sa dotklo evolučne najstarších žiab sveta, a taktiež v Austrálii. Tam po svojom objavení úplne vymrelo hneď niekoľko vzácnych druhov, napríklad žaby z čeľade Rheobatrachidae s unikátnou stratégiou vývoja zárodkov v žalúdku samice, premenenom dočasne na maternicu. Nikdy sa už asi nedozvieme, ako tieto žaby dokázali pretvoriť svoj žalúdok, orgán určený k likvidácii bielkovín, v maternicu, podporujúcu naopak vývoj nového života.

V roku 1989 jednali herpetológovia o kríze obojživelníkov na svojom prvom svetovom kongrese v britskom Canterbury a následne začalo sústredené pátranie po hlavnej príčine záhadného vymierania. Odhalená bola až v roku 1998, účinné riešenie tohto problému sa však hľadá dodnes, a to veľmi usilovne. Ekologický význam obojživelníkov v prírode je totiž zásadný a podľa herpetológov nie je doteraz patrične doceňovaný.
Obojživelníky, predovšetkým žaby, ale taktiež mloky a červori, sa často vyskytujú vo veľkom počte a sú tak významnou súčasťou potravného reťazca. Konzumujú obrovské kvantá hmyzu a sami sú zase zdrojom potravy pre vyššie stavovce. Ich vymiznutie môže spôsobiť nerovnováhu a dokonca i kolaps celého ekosystému, napríklad premnoženie hmyzu alebo krízu živočíchov, ktorí sa obojživelníkmi živia. Nezanedbatelný je taktiež význam obojživelníkov pre človeka.

Pre svoju citlivosť na akékoľvek zmeny životného prostredia sú obojživelníky vynikajúcim ukazateľom jeho kvality. Ich vlhká, vysoko priedušná koža, pretkaná slizovými žľazami a vlásočnicami, je veľmi citlivá, a preto musí byť chránená pred všadeprítomnými plesňami a baktériami. Produkuje preto antibiotické látky, o ktoré sa dnes veľmi zaujímajú farmakológovia. Zároveň môžu byť žaby zdrojom látok, využiteľných pri liečbe psychických ochorení.
Bohužiaľ, mnoho z obojživelníkov, ktorých výskum mohol mať pre medicínu v mnohých ohľadoch zásadný význam, sa stali v predošlých rokoch obeťami „žabieho moru“, chytridiomykózy. Vedľa už spomenutých austrálskych žiab z čeľade Rheobatrachidae, vymreli napríklad i niektoré druhy tzv. šípových žiab. „Nie je vylúčené, že sme ztratili možnosť nájsť účinný liek proti rakovine žalúdka alebo iných závažných ochorení,“ podotkol k tomu herpetológ Ivan Rehák.

Plieseň, ktorá chytridiomykózu spôsobuje, sa šíri vodou prostredníctvom výtrusov, zoospór. Tie sa usídlíia v pokožke žaby alebo mloka a po čase vytvoria výtrusnice, zoosporangia, z ktorých sa uvoľnia nové spóry, ktoré sa vydajú s vodným prúdom na ďalšiu skazonosnú trestnú výpravu. V Strednej Amerike se choroba šírí rýchlosťou 30 kilometrov za rok!
Nakazené žaby sa chovajú celkom zmätene, nočné druhy aktivujú cez den, typicky vodné zase vylezajú na súš. V priebehu niekoľkých dní až týždňov (uvádza sa 7 – 70 dní) ale žaba uhynie. Prečo, to sa zatiaľ presne nevie. Obojživelníky dýchajú pokožkou, a je teda možné, že im plesňou zosilená koža v dýchaní bráni. Vinníkmi môžu byť i toxické látky, ktoré snáď pleseň vylučuje. Vedci síce dokážu nakazené žaby vyliečiť, ale len v laboratórnych podmienkách. V prírode sú odsúdené k smrti.

Kde sa však nebezpečná infekcia vzala a ako sa rozšířilať Plieseň Batrachochytrium dendrobatidis sa pôvodněe vyskytovala len v južnej Afrike, popísaná bola v roku 1938 u akvatických žiab pazúrnatiek afrických (Xenopus laevis). Práve tieto pazúrnatky sa totiž v 50. rokoch minulého storočia začali využívať k laboratórnym účelom a tehotenským testom. Žaby boli po tisíckach exportované do celého sveta a stačilo potom len, aby sa niektorá z nich dostala do volnej prírody...A pohroma bola na svete.
Ukazuje sa taktiež, že na šírenie plesne má veľký vplyv globálna zmena klímatu. Tá napríklad zavinila, že sa v trópoch a subtropoch posunuli optimálne klimatické podmienky pre ich rast do stredných nadmorských výšok, kde žije najbohatšie spektrum obojživelníkov a kde sú tak zákonito vzniknuté škody najrozsiahlejšie.

V roku 2005 sa vo Washingtone k problematike globálneho vymierania obojživelníkov uskutočnil veľký herpetologický summit. Následne, i behom roku 2006, sa konalo ďalše zasadanie špecializovaných pracovných skupín a Svetovej asociácie zoologických záhrad a akvárií. I na nich bola hlavným tématom záchrana obojživelníkov.
Raz snáď bude možné vytvárať geneticky modifikované jedince, ktoré budú voči nebezpečnej plesni odolné - niektoré druhy sú odolné už teraz, napríklad práve pazúrnatky africké.
Uvažuje sa taktiež o bankách zárodkov, ktoré uchovajú genofond obojživelníkov pre nasledujúce generácie. V blízkej budúcnosti však bude asi jedinou skutočne reálnou cestou odchyt ohrozených obojživelníkov v prírode a ich chov v opatere človeka, v prísnej izolácii, kým sa podmienky v mieste ich pôvodného výskytu nestabilizujú. Táto úloha bude ležať predovšetkým na pleciach zoologických záhrad. Ohrozené žaby tam budú ako vysoko infekčný „materiál“ chované v špecializovaných kontajneroch. Návštěvníci ich neuvidia. Je to smutná nutnosť a jediné východisko z krízi, ktorú opäť spôsobil svojím zachádzaním s prírodou človek.

Naše druhy obojživelníkov majú proti tým tropickým celú radu výhod, ktoré ich (snáď) robia oveľa menej zranitelnými. V množstve prípadov sa jedná o veľmi rozšírené druhy, ktoré žijú na veľkom území a nie len u jediného potôčiku.
Rovnako naše klíma nie je pre šírenie plesne práve najvhodnejšie. Nikde však nie je napísané, že nemôže prísť k ich mutácii, alebo že sa neobjaví nejaký iný, rovnako nákazlivý druh.
Vedci zatiaľ nemajú žiadne poznatky o tom, aký můôže mať chytridiomykóza na naše žaby vplyv a ako sa s ňou ich organizmus vysporiada. Medzi našou odbornou verejnosťou sa o tejto novej infekčnej chorobe obojživelníkov vie doteraz len málo. A tak sa i sami bádatelia môžu niekedy nevedomky podielať na šírení nákazy, napríklad tým, že loví žaby v tônkách na rôznych miestach republiky stále rovnakou sieťkou. „Pri práci s obojživelníkmi je bezpodmienečne nutné dodržiavať určité dezinfekčné opatrenia, ak ide o odev, obuv a zariadenia, používané v terénu,“ varuje Ivan Rehák. Podľa neho je taktiež dôležité, aby si ľudia všímali podozrivého neprirodzeného chovania žiab alebo ich neobvyklých úhynov a tieto informácie ihneď hlásili, najlepšie Českej herpetologickej spoločnosti, alebo aj Klubu priateľov herpetofauny, ktorá vznikla prednedávnom, či redakcii časopisu Vivarista.

Kontakty:

http://www.natur.cuni.cz/chs/
http://www.plazyunas.com
http://www.regionpohronie.sk/vivarista

Z originálu publikovanom na stránke http://www.21stoleti.cz/ preložil a doplnil Štefan Čambal, VIVARISTA.sk
Ilustračné foto: Štefan Čambal, VIVARISTA.sk

| Vytlačiť článok |

ToPaS | 23.8.2007 20:27 | 0 komentárov | 8276x


www.aquabooks.cz zoochov.cz