Rubriky

Hlavná stránka Vyhľadávanie Diskusné fórum Antikvariát Výstavy a predajné stretnutia ("burzy")LiteratúraHerpetofauna SRVivaristika na známkachŽabčonoviny

Články a iné

TeraristikaAkvaristikaReportážeNápady pre VásZo svetaAktuality Fotogaléria

Inzercia

DarujemKúpimPredám

CITES

Na SlovenskuV ČecháchVšeobecneOficiálne stránky

Ostatné

Kontakt Linky Naše bannery Reklama

Výprava za tajomnou Meta menardi

(Latreille, 1804), Tetragnathidae

Denná horúčava ustupovala chladu, keď som sa pomaly spúšťal dolu úzkym pažerákom jaskyne. Skaly pod mojimi nohami sa uvoľňovali a padali do tmavého ticha podo mnou, nuž som bol rád, že ma istí lano. Slnečné svetlo postupne slablo, rovnako ako všetky akustické vzruchy, z ktorých nakoniec ostal len škrabot môjho lana odierajúceho sa o skaly a zreteľný zvuk kvapiek vody, ktoré tancovali na skalách niekde tam v hĺbke.

Konečne som sa postavil na také miesto, aby som si mohol byť istý svojimi nohami. V šere, ktoré o pár metrov ďalej ustupovalo čiernočiernej tme, sa dali rozoznať vlhké, machom obrastené steny. Prítomnosť machu ma celkom prekvapila, nepredpokladal som, že by tu bolo dosť svetla pre akúkoľvek rastlinu. Zišli sme nižšie, do ríše tmy a ticha. Cítil som, že skaly pod mojimi nohami ustúpili mazľavej ílovitej zemine. Nedočkavo som zvesil z chrbta batoh, nahmatal baterku a rozsvietil ju. Naskytol sa nám prekrásny pohľad. Úzka jaskyňa sa prerezávala stále nižšie a nižšie a jej strop 7 metrov nad našimi hlavami hýril farbami, ktoré, ako sa zdalo, vytekali z tmavej horniny, ktorá nás tiesnivo obklopovala. Zvuk padajúcej vody bol dosť výrazný a na stenách čnelo niekoľko kvapľov. Úžasná krajina chladu a tmy.



Keď sme sa pohli ďalej do hrôzostrašne rozškľabenej priervy, čo by pokračovania jaskyne, začul som hlas môjho spoločníka. Ten, osvetľujúc žltú skalnú stenu pred sebou, šepkal tichým hlasom: "obrovské pavúky...". Zdvihol som hlavu a uvidel ich, ako sedia vo svojich kruhovitých pavučinách či na stenách a vrhajú mohutné zlovestné tiene na skalách okolo. Mali sme tú česť s Meta menardi, najväčším druhom jaskynného pavúka, aký sa u nás vyskytuje.



Pavúky, zdá sa, nezdieľali kanibalskú povahu svojich príbuzných na povrchu a prítomnosť ďalších jedincov svojho druhu im nevadila. Strop a steny jaskyne obývali skupinky mohutných samíc tohto druhu, ktorých telá sa preplietali cez svoje pavučiny, keď na ne dopadlo svetlo baterky. A ďalej, v tlmenom svetle, kam už svetlo našich bateriek celkom nepreniklo, na nás svietili drobné očká ďalších jedincov. Uprel som zrak na strop v okolí vchodu do jaskyne, kde malo množstvo jedincov špirálovito rozmiestnené svoje lepkavé lovecké pasce. Popri mohutných samiciach sa vynímali asi o tretinu menšie samce a veľké množstvo menších mladých jedincov. Práve pri vchode do podzemia majú tieto tvory najlepšiu šancu, že ulovia nejakého menšieho živočícha, ktorý tam zablúdi. Deje sa to však len zriedkavo, preto musí Meta menardi využiť každú príležitosť nasýtiť sa a tak sa prispôsobila jaskynnému životu zaujímavým spôsobom; na rozdiel od väčšiny príbuzných druhov sa nespolieha len na svoju kruhovitú sieť podobnú sieťam križiakov, ale číha na stenách a loví živočíchy lezúce nahor; stonožky, mnohonôžky, žižiavky, prezimujúce mole a dokonca aj červy a slimáky. Tento spôsob lovu je nevyhnutný pre prežitie, pretože lietajúci hmyz zavíta do jaskýň len veľmi zriedka. Sieť týchto pavúkov je toho dôkazom; je značne redukovaná a obsahuje iba málo lepkavých vlákien. Hore na strope jaskyne sme objavili mladého jedinca, ktorý drvil v chelicerách nejakého malého článkonožca. Bol však príliš ďaleko na to, aby som bližšie zistil, o aký druh koristi sa jedná, predpokladám však, že sa jednalo o žižiavku. Okrem jednej malej dážďovky, ktorá do jaskyne spadla spolu s trsom trávy sme inú možnú korisť nenašli ani na stenách jaskyne, ani pod kameňmi.



Pri bližšom pohľade som na niektorých miestach našiel dlhé biele chuchvalce; pozostatky vakovitého kokónu, do ktorého samice ukladajú vajíčka. Jednalo sa o zvyšky kokónov z minulého roka, samice začnú znova znášať až o mesiac, od polovice júna. Nedostatok potravy a chlad spôsobujú, že pavúky rastú pomaly a žijú dlhšie ako väčšina ich príbuzných v slnečnom svete vonku. Samica až po troch rokoch dospeje aby zniesla veľký kokón, obsahujúci 200 až 300 vajíčok, ktorý potom chráni až do svojej smrti. Mláďatá zostávajú v rozpadajúcom sa kokóne až do nasledujúcej jari. Potom sa rozptýlia okolo vchodu jaskyne, niektoré zaplnia voľné lovné revíry a niektoré, priťahované jasným svetlom sveta nad zemou, vylezú a vyhľadajú nové vhodné miesta pre život. Dospelé jedince však radosť zo slnka nezdieľajú a ako sme si jaskyňu prezerali, videli sme neustále množstvo naštvaných chlpatých potvor, ktoré unikajú z dosahu svetla našich bateriek.



Z vrecka som vybral liehový teplomer, ktorý som položil na skalu. Teplota sa ustálila na 10°C, teplota v priestore jaskyne sa pohybovala od 8°C v najnižšom bode, až po 15°C vo vchode. Predpokladám, že teplota ostáva celý rok relatívne konštantná. Na tieto podmienky je Meta menardi dobre prispôsobená a aktivuje celoročne; dá sa s nimi stretnúť aj v zime.

Kráčajúc po skalách som zbadal jedného jedinca vo výške cca. 3 metre, teda bol relatívne v dosahu. V batohu som mal pripravený aj foťák, teda som sa vybral za ním, urobiť nejaké fotky a lepšie si ho prehliadnuť. Pohyb po mokrých stenách bol obtiažnejší než som čakal a v záujme vlastného bezpečia som musel použiť všetky štyri končatiny. S baterkou v ústach som mal iba hmlistú predstavu o úkryte pavúka, ktorý čupel niekde nad mojou hlavou. Načiahol som sa a nahmatal krehké telíčko, ktoré som zavrel do dlane. Zoskočil som zo skaly aj s úlovkom a chcel som ho položiť na osvetlenú skalu nižšie, aby som si ho mohol prezrieť, pavúk však bol rýchlejší; hneď ako som pootvoril dlaň, mihlo sa hnedočervené telo s čierno prúžkovanými nohami, vybehol mi po prstoch až na chrbát dlane a ako som sa pokúšal zastaviť ho, vrazil obe svoje chelicery do mojej ruky. Držal sa dlho, opakovane zabodával chelicery a keď sa konečne nechal uvoľniť tak, aby som mu neublížil, uvidel som, že miesto uhryznutia začína opúchať. Prekvapila ma relatívne veľká kvapka jedu, ktorá ostala na mieste uhryznutia. Meta menardi má zrejme veľké množstvo relatívne účinného jedu, pretože v podmienkach jaskyne si nemôže dovoliť ním plytvať. Miesto uhryznutia sa postupom času sfarbilo do červena a dokonca aj teraz, aj keď svrbenie prestalo, sú viditeľné dva vpichy po chelicerách, hoci od uhryznutia uplynulo už vyše týždňa. Pre úplnosť dodávam, že nie som alergický na živočíšne jedy.



Pavúčik nakoniec pekne zapózoval a tak mám fotky, ktoré si môžete pozrieť. Čas našej návštevy sa chýlil ku koncu a keď sme liezli k východu, plný nadšenia som vyslovil pozdrav z úcty k tomuto magickému svetu, svetu, ktorý mala možnosť vidieť len hŕstka ľudí. Svetu, ktorý žije svojím vlastným životom ticha, tmy a chladu, kde zhon vonkajšieho sveta neznamená nič...

Text a foto: Pavol Purgat, VIVARISTA.sk

| Vytlačiť článok |

Šéfredaktor | 6.5.2013 10:00 | 1 komentár | 5748x


www.aquabooks.cz zoochov.cz