Hymenochirus curtipes verzus Hymenochirus boettgeri
Písali sme u nás pred 4 rokmi...
Táto drobná africká žabka sa raz od času zvykne objaviť v našich obchodoch. No ani jej predajcovia nemajú príliš jasno, o aký druh sa jedná.Problémom je, že v slovenskej literatúre sa veľmi často uvádza, že v našich akváriách by mala plávať Hymenochirus curtipes.
Lenže...
Momentálne nie je v našich chovoch spoľahlivo doložená. Čo teda máme v našich chovochť Bežne ponúkaná a teda aj chovaná forma pazúrnačky rodu Hymenochirus je síce fenotypovo najbližšie k H. boettgeri (pomer dĺžky stehna, tvar tela žubrienok...), ale je tu istá nezhoda v niektorých morfologických znakoch nami chovaných žabiek tohto rodu a H. boettgeri (absencia zväčšených tuberkúl na bokoch tela...).
Zrejme v našich akváriách ide o hybridy medzi H. curtipes a H. boettgeri. Alebo...sa vďaka ich dlhoročnému chovu dospelo k selekcii istých morfologických znakov a možno neúmyselnému, možno zámernému vyšľachteniu novej fenotypovo odlišnej (aj sfarbením dosť variabilnej) formy, ktorá je odvodená od H. boettgeri.
Pripomeňme si na porovnanie etologické i biologicko – chovateľské podmienky chovu tohto rodu žabiek.
Komplex rodu Hymenochirus sa zaraďuje do čeľade Pipovité – Pipidae.
Prvým druhom, ktorý pripadá v úvahu je druh Hymenochirus boettgeri (Tornier, 1896), ktorý vytvára dvojicu poddruhov: Hymenochirus boettgeri boettgeri (Tornier, 1896) z Nigérie, Zairu, západného a južného Kamerunu i severnej polovičky Konga a Hymenochirus boettgeri camerunensis (Perret et Mertens, 1957), ktorý obýva Kamerun. Bola dokonca introdukovaná aj na Floridu.
Táto pazúrnačka je najdlhšie známym druhom rodu Hymenochirus. Pôvodne ju opísali ako Xenopus boettgeri. No podľa morfologických znakov je viac príbuzný juhoamerickým pipám než africkému rodu Xenopus.
U tohto druhu je koža tela zvrchu sfarbená do hnedosiva, ale spodná časť je žltohnedá, navyše je ventrálna časť i zrnitá. Po bokoch tela sú umiestnené zväčšené a hustejšie vsadené bradavice, čiarové orgány sú umiestnené v priehlbinách kože.
Na špicato ukončenej hlave sa nachádzajú malé oči s nepohyblivými mihalnicami, ktoré smerujú viac do strán než hore a dýchacie otvory ležia viac na špičke papuľky. Výrazným znakom sú dlhé tenké zadné končatiny, predné končatiny sú kratšie. Nominátny poddruh má viac bradavičnatejšiu kožu a tenšie predné končatiny. Dĺžka hlavy i trupu je u samcov 3,2 až 3,5 cm, u samíc 3,5 až 4 cm.
Poddruh Hymenochirus boettgeri camerunensis má v porovnaní s nominátnym poddruhom plávaciu blanu medzi prstami zadných končatín menej pigmentovanú. Navyše je táto plávacia blana i silnejšie vrúbkovaná. Dĺžka hlavy a trupu je u samcov 2,8 až 3,1 cm, samičky dosahujú 3 až 3,5 cm dĺžku.
Samčekovia majú počas pohlavnej aktivity na bokoch naružovelé žľazy.
Navyše, v mnohých prípadoch ani predajcovia a ani chovatelia nedokážu spoľahlivo rozpoznať rod Hymenochirus od ďalšieho často ponúkaného rodu Xenopus. Problémom je, že oba tieto rody majú na zadných končatinách trojicu pazúrikov. Pri pozornom pohľade na dospelé žabky rodu Hymenochirus a mladé už metamorfované žabky druhu Xenopus laevis si všímajme tieto determinačné znaky: Hymenochirus – prítomnosť plávacej blany medzi prstami prednej končatiny, oči sú umiestnené viac na bokoch hlavy, nosové otvory sa nachádzajú na špičke hlavy, ploché telo je drsnejšie.
Je to typicky vodná žaba, aktívna cez deň. Obýva stojaté zatienené vody s bohatou vodnou vegetáciou, s nie príliš hlbokou vodou a bahnitým dnom. Sú to zväčša močiare, tône i rybníky. Vo voľnej prírode sa živí drobnými živočíchmi, drobnými kôrovcami a vodným hmyzom.
Chov je možný nielen v páre, ale i vo väčších skupinkách. Vzhľadom na to, že sú to čisto akvatické žabky, možno ju chovať celý život aj v akváriu s primerane veľkými rybkami, ale pre rozmnoženie je vhodnejší samostatný chov.
Na priestor to nie sú náročné žabky. Ja svoju skupinku 9 žabiek chovám v akváriu o veľkosti 20x40 cm. Výška vodnej hladiny je 20 cm. Substrát nepoužívam žiadny ale na dno som rozmiestnil úlomky rozbitého kvetináča, ktoré poskytujú žabkám úkryty. Voľne vo vode sa nachádzajú spleť tvoriace vodné plávajúce rastliny. Skúšal som do nádrže vložiť aj koreň, ale ten nepríjemne zafarbil vodu a nepomohlo ani jeho vyvarenie. Nepoužívam akvarijný filter, ale vodu raz za čas podľa potreby mením za novú. Teplota vody im vyhovuje 20 - 25 st. C., s občasným teplotnými výkyvmi k 18 st.C. pričom osvetlenie nepoužívam. Akvárium je nutné prikryť tabuľkou skla až na maličkú, pár mm medzeru. Inak nám môžu žabky v rohoch nádržky vyliezť a voľne v byte dehytratovať.
Dospelé jedince kŕmime dafniami, larvami pakomárov i nitenkami. Mrazenú potravu pred jej podaním odporúčam rozmraziť a až potom podávať.
V období párenia (január až september) vydávajú samce zvláštne cvrlikavé až kovovo znejúce tiché vrnenie. Pri párení, ktoré sa odohráva prevažne v noci je vhodné do nádržky umiestniť trs jávskeho machu alebo trecí rošt, ktorý dospelcom zabráni skonzumovať svoju znášku. Počas samotného amplexu drží samec samičku prednými končatinami (objímací reflex) pre jej zadnými končatinami a takto spojený pár sa viackrát dostáva k hladine, kde s kloakami nad hladinou samička kladie vajíčka a samček ich vzápätí oplodňuje. Potom klesá pár opäť ku dnu a takto sa to opakuje. Pritom samček drží stále samičku, ktorá kladie jednotlivo vajíčka. Tieto premety (looping) môže párik opakovať 50, ale i 346-krát. Samica tak môže zniesť až 300 (výnimočne až 1000) vajíčok (priemerná znáška je 150 svetlo sfarbených cca 1,2-1,5 mm veľkých vajíčok), ktoré plávajú na hladine. Dospelcov z nádržky odstránime.
Je nevyhnutné nádrž prevzdušňovať jemným kamienkom a teplotu zvýšiť na 25- 27 st.C. Malé žubrienky sa začínajú liahnuť po 2 až 4 dňoch. Sú štíhle, dlhé asi 2.5 mm s nápadne veľkými očami. Majú tmavosivú farbu so svetlou spodnou časťou. Za ďalšie dva dni sa rozplávu a práve vtedy začína tá najťažšia etapa odchovu. Žubrienky sú totiž dravé a treba im zaistiť tú najjemnejšiu živú potravu - nálevníky, nauplie žiabronôžok soľných, vírniky, cyklop. V tejto dobe im každý deň meníme až polovicu vodu akváriu, pretože žubrienky vypúšťajú slizové látky, ktoré tvoria na hladine penu. Tú je nutné pravidelne odstraňovať. Rýchlo rastú, takže po niekoľkých dňoch im už podávame dafnie, sekané nitenky i mikry. Metamorfóza nastáva asi vo veku jedného mesiaca. Malé žabky sú veľmi aktívne a rýchlo rastú. Pohlavne dospievajú vo veku 8 mesiacov a vtedy už majú veľkosť 3 - 4 cm.
Pri dobrej starostlivosti sa môžu dožiť aj viac než 10 rokov.
Ďalším druhom rodu Hymenochirus, ktorý sa často zamieňa s predošlým druhom, je Hymenochirus curtipes. Tú popísal v roku 1924 Noble.
Jej domovinou je spodná časť údolia Konga a Zair.
U tohto druhu telo pokrýva jemnozrnnejšia koža, pričom zväčšené bradavice po bokoch tela absentujú. Zadné končatiny sú kratšie, než je tomu u Hymenochirus boettgeri. Dĺžka hlavy a trupu dosahuje 2,54 až 2,8 cm.
Obýva rovnaký biotop ako Hymenochirus boettgeri.
Párenie je rovnaké, ako druhu Hymenochirus boettgeri. Vajíčka majú priemer 2 mm a žubrienky sa z nich liahnu po 1,5 až 2 dňoch. Sú hnedé, slabo pigmentované až p metamorfózu. Majú rúrkovitú papuľku, sú asi 4 mm dlhé a v prvých dňoch visia na predmetoch v nádržke. Asi po 6 dňoch sa malé žubrienky rozplávajú a začnú dýchať atmosférický kyslík. Metamorfóza žubrienok prichádza po 60 – 70 dňoch, vtedy malé žubrienky sú asi 1 cm veľké.
Práve v larválnom štádiu sa dá spoľahlivo rozlíšiť príslušnosť k druhu H. boettgeri a H. curtipes. Žubrienky H. curtipes majú totiž tupšie ukončený chvostík.
Dožíva sa priemerného veku 5 rokov a 6 mesiacov.
V našich chovoch sa ale vyskytuje zriedkavejšie, než Hymenochirus boettgeri.
V rode Hymenochirus sú zastúpené aj ďalšie druhy pazúrnačiek. Tie sa ale v našich chovoch prakticky neobjavujú, čo je len na škodu.
Jednou z nich je i Hymenochirus boulengeri, ktorú popísal White v roku 1930. Jej domovinou je severovýchodný Zair. Pri porovnaní s Hymenochirus boettgeri tejto chýbajú zväčšené bradavice po bokoch tela a zadné končatiny sú kratšie. Dĺžka hlavy i trupu je u tohto druhu 2,7 cm.
Toky Gabunu i Konga obýva ďalšia pazúrnačka Hymenochirs feae, popísaná Boulengerom v roku 1906.
Táto v porovnaní s Hymenochirus boettgeri nemá po bokoch tela zväčšené bradavice, plávacia blana zadných končatín nemá výrazné zúbkovanie. Dĺžka hlavy i trupu dsahuje u samcov 4,2 cm a u samíc 4,6 cm.
U nás sa v chovoch nevyskytuje.
Posledným druhom rodu Hymenochirus, ktorý sa v slovenských chovoch tiež neobjavuje, je Pseudhymenochirus merlini, popísaný Chabanaudom v roku 1920, ktorý obýva obdobné biotopy, ako Hymenochirus boettgeri.
Jej výskyt siaha od Guinea Bissau, cez samotnú Guineu až po Sierra Leone.
Telo tohto druhu pazúrnačky pokrýva redšie zrnitá koža. Malé oči na špicato ukončenej hlave majú pohyblivé spodné mihalnice. Čiarové orgány po bokoch tela sú zreteľné. Dĺžka hlavy a trupu dosahuje 4,2 cm.
U tohto druhu sú štíhle žubrienky, ktoré pri pohľade zvrchu nadobúdajú trojuholníkovitý tvar, silne pigmentované. Majú rúrkovitú papuľku. Zadné končatiny sa u nich objavujú už pri veľkosti 1,9 cm. Ako potrava žubrienkam slúžia nálevníky, vírniky, cyklop.
V poslednom období (04/2011) sa do ponuky slovenských zoopodnikov dostala xanthorická forma (veľmi malé juvenily) niektorého z príslušníkov rodu Hymenochirus sp. ale pod obchodným názvom Xenopus laevis, pričom o tento druh rozhodne nejde. Morfológiou hlavy i tela išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o rod Hymenochirus. Žiaľ, mortalita mladých jedincov bola tak mohutná, že sa ich nepodarilo udržať na žive a tak nemožno s určitosťou ich priradiť k ani jednému príslušníkovi rodu Hymenochirus.
Text a foto: Štefan Čambal, VIVARISTA.sk
| Vytlačiť článok |
Šéfredaktor | 5.6.2011 21:50 | 3 komentáre | 8666x
