Rubriky

Hlavná stránka Vyhľadávanie Diskusné fórum Antikvariát Výstavy a predajné stretnutia ("burzy")LiteratúraHerpetofauna SRVivaristika na známkachŽabčonoviny

Články a iné

TeraristikaAkvaristikaReportážeNápady pre VásZo svetaAktuality Fotogaléria

Inzercia

DarujemKúpimPredám

CITES

Na SlovenskuV ČecháchVšeobecneOficiálne stránky

Ostatné

Kontakt Linky Naše bannery Reklama

Ježko bielobruchý (Atelerix albiventris)

Atlas

Taxonómia:
ríša: živočíchy
kmeň: strunatci (Chordata)
podkmeň: stavovce (Vertebrata)
trieda: cicavce (Mammalia)
Hmyzožravce (INSECTIVORA)
čeľaď: ježovité (Erinaceidae)
podčeľaď: Ježkovia (Erinaceinae)
rod: ježko (Atelerix)
druh: ježko bielobruchý (Atelerix albiventris)

Tento druh patrí v súčasnosti pravdepodobne k najčastejšie chovaným druhom ježkov v ľudskej starostlivosti, pričom si veľkú obľubu získal najmä v susednom Nemecku, Rakúsku a Holandsku. Pomaličky sa dostáva do českých a slovenských chovov.

Biotop
Ježko bielobruchý je africký druh, v prírode žije od Senegalu až po Sudán a Zambiu. Vyskytujú sa v rôznych prostrediach od saván až po lesnaté oblasti, maximálne však do nadmorskej výšky 1500 m nm. Púšťam sa však vyhýba.



Popis
Ježko má telo zhruba oválneho tvaru, v hornej časti kryté tvrdými ostrými pichliačmi, spodná časť tela je pokrytá jemnou mäkkou srsťou. Ježkovia môžu mať rôzne farebné odtiene od albína až po takmer čiernu. Najčastejšie však majú šedohnedé pichliače s bielymi až krémovými špičkami a brucho krémovo biele. Farba srsti na ňufáku je výrazne tmavšia a pripomína "masku". Spodná časť tela a boky sú špinavo biele (odtiaľ názov "bielobruchý"), na tvárovej časti sa nachádza tmavšia, zvyčajne hnedá maska začínajúca u ňucháča a papuľky a končiaca pri očiach zvierat. Tiež končatiny a uši sú zafarbené tmavšou farbou. V súčasnosti je tento druh už značne "domestikovaný" a tak bolo vyšľachtených hneď niekoľko farebných foriem napr: albino, krémová, s bielymi škvrnami atď. Podľa niektorých názorov sú tieto vyšľachtené variety zvyčajne horšej telesnej konštitúcie ako zvieratá prírodne sfarbené.
Hlava ježka má dlhý špicatý ňufák, drobné čierne (okrem niektorých farebných variet) okrúhle oči a oválne uši. Nohy ježka bielobruchého majú 4 (zadné) a 5 (predné) prsty a ježkovia majú aj malý chvostík, ktorý ale pri bežnej chôdzi nie je vidieť. Pichliače sú cca 1 mm hrubé a 2-3 cm dlhé a ježko ich pri obrane "neuvoľňuje" (ako napríklad dikobraz). Práve naopak môže strata pichliačov indikovať zdravotný problém. Ak je zviera v pokoji, sú pichliače skrútené hrotmi dozadu. Ak je ježko vyrušený, dokáže pomocou svalov napriamiť pichliače tak, že mieri do všetkých smerov, a sám sa dokáže stočiť do pevnej ostnatej gule. Pri nebezpečenstve potom dokáže v stočenom stave dokonca aj ľahko nadskakovat, vydáva pritom funivé, syčivé až chrochtavé zvuky.
Celková veľkosť dospelého ježka je 18-23 cm (samičky bývajú o niečo väčšie ako samce) a dosahujú priemernú váhu 300-700g. Ježkovia síce pomerne dobre vidia, napriek tomu sú však ich najdôležitejšími zmyslami čuch a sluch. Dĺžka života ježkov v prírode sa pohybuje okolo 2-3 rokov, v opatere človeka sa ale môžu dožívať 6-8 rokov.



Spôsob života
Ježkovia sú nočné zvieratá, cez deň, kedy býva veľké horúco, spia stočené v norách, za šera sa potom vydávajú von za potravou a sú schopné za noc nachodit aj niekoľko kilometrov. Aj keď to nie sú teritoriálne zvieratá, rovnako sa k sebe dvaja jedinci nepriblížia na menej ako 20 metrov. Celý život žijú izolovane od ostatných jedincov, jeden druhého vyhľadávajú len v dobe párenia. V Afrike sa pária v teplom a vlhkom období, keď majú dostatok potravy. Najčastejšie je to v období od októbra do marca. Keďže v ich prirodzenej domovine neklesá teplota pod 18 ° C, africkí ježkovia bežne neupadají do zimného spánku.

Ubikácia a chov
K chovu ježka bielobruchého nám postačí väčšie, dobre vetrané stepné terárium. Osvedčil sa chov aj v umelohmotných nádobách na chov napr. králika alebo aj faunabox (lepšie sa čistí), pričom pre jedného ježka by dĺžka boxu mala byť aspoň meter. Klietka pre ježkov vhodná nie je, pretože je v nej prílišný prievan. Ako podstielku môžno použiť aj obyčajné bezprašné hobliny, kukuricu a pod. Do ubikácie je vhodné dať rôzne úkryty, kde si môže ježko urobiť pelech a prespať deň. Ubikácie vybavíme koreňmi a kusmi kôry, možno ale použiť aj drevené búdky a preliezky pre morčatá apod., niektorí ježkovia s obľubou využívajú typické kolotoče pre činčily. Na dno sú vhodné bezprašné hobliny, nehrudkujúci kočkolit, ktorý umožňuje zvieratám "toaletu pichliačov". Vhodné je požiť aj prirodzený substrát – piesok, rašelinu, lignocel s vrstvou suchého bukového lístia, ktorým si po jeho rozžutí naparfémujú pichliače. Substrát je potrebné často vymieňať, ježkovia sú veľmi nečistotné zvieratká a vykonávajú potrebu po celej ploche dna nádrže, len dojčiace samice zvyčajne chodia močiť a odkladajú trus do jedného miesta, čo najďalej od hniezda. Pretože ježko je v prírode veľmi aktívny, treba mu dopriať pravidelný výbeh, inak môže čoskoro trpieť obezitou. Ideálne je ho púšťať večer, kedy sú prirodzene aktívne. Dôležitý je vždy dostatok priestoru, aby chovanci mali dostatok pohybu a zbytočne nenaberali na hmotnosti. Výška ubikácie nie je dôležitá (samozrejme s ohľadom na zamedzenie úniku). Ak sú na seba zvieratá zvyknuté od mladosti, zvyčajne je možné bez väčších problémov chovať v páre alebo v skupine 1,2. Samce sa ale zvájomne napadajú, preto je nutné mať v ubikácii vždy iba jedného samca. Niektorí chovatelia aj preto uprednostňujú skôr solitérny chov.



Teplota pre chov vyhovuje o niečo vyššia izbová, je možné použiť aj lokálny zdroj ohrevu. Hoci v prírode nežijú dlhšie ako 1-2 roky, v opatere človeka sa môžu dožiť 6 i viac rokov. Bohužiaľ ale býva ich vek predčasne skrátený nevhodnou výživou a zaobchádzaním, kedy zvieratá predčasne uhynú na obezitu, stres alebo vyčerpanie z príliš častých pôrodov.
Ubikácia s ježkom by mala byť umiestnená na čo možno najpokojnejšom mieste tak, aby ježko mohol cez deň nerušene spať. Ideálna teplota prostredia by mala byť 24-30 ° C. Ak je prostredie, kde ježka máme chladnejšie, je dobré umiestniť mu do ubikácie tepelný zdroj. Ale pozor - v prípade že sa použije lampička nie sú vhodné klasické žiarovky - ježkovia nemajú radi prudké svetlo a z prievanu môžu ježkovia dokonca veľmi rýchlo ochorieť.



Potrava
Ich hlavnú potravu tvoria červy, húsenice, hmyz, pavúky, slimáky, môžu sa ale živiť aj drobnými stavovcami, semienkami, korienkami a hubami. Zvieratá často radi požierajú aj sladké ovocie, kobylky a myšie holiatka, mleté chudé mäso, mačacie konzervy alebo granule. Samozrejmosťou je čistá voda.
Netreba však zabudnúť na ich sklon k obezite, ktorá im (rovnako ako komukoľvek inému) zdravie rozhodne nepridá, preto by mali byť kŕmené striedmo podľa aktuálnej telesnej kondícii. Obezitou trpia predovšetkým zvieratá kŕmené prevažne náhradnou potravou (kŕmenie pre mačky, granule pre mäsožravce, rôzne maškrty-orechy, hrozienka, piškóty a pod.), zvieratá kŕmené živým hmyzom zvyčajne toľko náchylné nie sú.



Rozmnožovanie
Ak je pár chovaný pohromade, samček samičku zvyčajne neustále "prehovára" strkaním ňufákom a olizovaním, samička sa bráni pískavými zvuky. Samičky ježkov bielobruchých mávajú 1 - 2 vrhy do roka. Ovulácia je spontánna a po 35 dní trvajúcej gravidite rodí samička 2-10 (najčastejšie 2-4) cca 10 gramových mláďat. Tie sa rodia v nočných alebo skorých ranných hodinách. Samičke pred pôrodom dodáme dostatok materiálu na stavbu hniezda (napr. krátke seno alebo suché lístie) a odstránime z ubikácie samca, aby samicu neobťažoval, prípadne neohrozoval mláďatá. Mláďatá sa rodia slepé a holé, pichliače sú však vytvorené, ale sú schované pod kožou. Začnú sa objavovať počas 24 hodín po narodení a prvé pichliače majú vždy bielu farbu. Mláďatá otvárajú oči vo veku 18-24dní. Hoci mláďatá prijímajú pevnú potravu už vo veku 25-27 dní, laktácia trvá 5-6 týždňov. Matka začína mláďatá odstavovať vo veku okolo 3-4 týždňov, cca po šiestom týždni života sú už mláďatá samostatné a oddeľujú sa od matky. Okolo druhého mesiaca veku mláďatá pohlavne dospievajú (u samíc je uvádzaný vek dospelosti 84 dní). Bezprostredne po odstavení mláďat nepridávame samca hneď k samici, pretože ju bude obťažovať neustálymi pokusmi o kopuláciu.



Povaha
Tento druh ježka je veľmi obľúbený pre svoju pomerne miernu povahu. Nie je hryzavý, ľahko skrotne a uvykne si na branie do ruky. Ježkovia nie sú však vhodné pre malé deti. Pri každom neznámom či pre ne desivom zvuku či pohybu napriamujú pichliače a stáčajú sa do klbka. Pokiaľ si ale na daný zvuk zvyknú, okamžite sa zase rozvinú. Zaujímavým prvkom správanie je roztieranie slín po tele - ak ježko zachytí nový pach alebo chuť, vytvorí naplnenú slinu, ktorú si potom hodí na chrbát alebo bok a podivne sa pritom skrúti. Prečo to ježkovia robia nie je známe.



Text a foto: Štefan Čambal, fotené: Levex, Levice a súkromný chov

| Vytlačiť článok |

Šéfredaktor | 16.3.2011 14:03 | 5 komentárov | 15417x


www.aquabooks.cz zoochov.cz